Diktatúra pre ľudskosť ( Ježiš a naši zákonodarci sa mohli zmýliť )

Autor: Erik Bogdan | 9.10.2012 o 13:02 | Karma článku: 6,41 | Prečítané:  1062x

  Sme v rozklade: naša spoločnosť sa rozkladá, my ju rozkladáme - aktívne, sebazničujúco, hlúpo, slepo, bláznivo. Náš spôsob života upadá, napadnutý a každý deň napadaný rakovinou konzumu, spochybňovania a relativizácie, egoizmu, neexistencie hodnôt, princípov a zákonov, ktoré by sme si vážili, ctili, dodržiavali. Vieme to, cítime to, vidíme to, ale ... nebojujeme proti tomu. Ak náhodou áno, potom sme tí nemnohí - blázni, moralisti, fundamentalisti, archaici, spiatočníci, kverulanti, nepríjemní, teroristi.  

Úplne najlepšie, najpohodlnejšie, je ukryť sa za alibistické „kto je bez viny...“ alebo „nič nie je čierne alebo biele“ a za podobnými tvrdeniami. Ani si neuvedomujeme, že práve zodpovednosť za svoje činy je to, čo z nás robí ľudí – nie nedostatok, či nemožnosť zodpovednosti. Ak viem, že nie som dokonalý, že mám viny a hriechy, môžem a musím žiadať, aby potrestali vinníka – a zároveň, aby aj mne samému vymerali môj zaslúžený trest. Lenže: ak viem, že musím byť, mám byť a budem potrestaný, nebudem sa správať tak, aby moja vina, môj hriech boli čo najmenšie – a tým aj môj trest? Cieľom Ježišových slov je teda podľa mňa skôr takýto prístup ( mať čo najmenej veľkých hriechov ) ako alibistické poukazovanie na to, že veď všetci sú vinní a že nemožno povedať: toto je zlé, toto je dobré. Pre skutočne morálneho človeka ( nazvime ho napríklad nesprávne „farizej“ ) neplatí, že mu má byť odpustené preto, lebo nikto nie je dokonalý a tým sa teda všetko jeho nesprávne konanie ospravedlňuje. Ako sa môže všetko ospravedlniť a ospravedlňovať? A nie je lepšie ( užitočnejšie, morálne a spoločensky prospešnejšie ) neospravedlňovať radšej nič ako všetko? Nie je lepšie neodpustiť svojim vinníkom, hoci aj za cenu, že nám tiež nebude odpustené – než odpustiť všetkým všetko? Neublíži spoločnosti viac beztrestnosť a automatické zbavovanie sa zodpovednosti, než opätovné ustanovenie generálnej a trvalej zodpovednosti? Podľa mňa áno: inak nám reálne hrozí postupne anarchia, svojvôľa, chaos, rozpad zákonnosti, demokracia dovedená ad absurdum, beztrestnosť aj za najväčšie zločiny.

Ó, áno, už to vidím, označíte ma za zlého, nenávisťou a slepou spravodlivosťou posadnutého – ale prosím: prečítajte si predošlý odstavec ešte raz, pomaly, s pokojnou a pokiaľ možno nezaujatou hlavou a ... dáte mi zapravdu. A možno mnohí z nás, zbavených akejkoľvek účinnej a reálnej možnosti zmeniť svoj život a život spoločných detí, už nemáme inú možnosť, než ... horliť za spravodlivosť; možno horliť viac, než je príjemné a/alebo zdravé. Nuž, krivda vás asi trochu zmení, pripúšťam. Ibaže ... my by sme žiadnu krivdu pripustiť nemali.

Ale toto nie je teologická rozprava, takže konkrétny príklad: máme zákon o rodine, ktorý pochádza zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Naše súdy a naše slávne sociálky sa riadia v podstate zákonmi spred polstoročia, postupne kozmeticky upravovanými, novelizovanými, opravovanými, zliepanými tak, aby to ako-tak fungovalo. Lenže ono to nefunguje! Nič alebo len málo z toho morálneho rozkladu, o ktorom som hovoril, tu pred polstoročím nebolo. Zmenili sa spoločenské podmienky, ekonomika, politický systém, samotní ľudia. Výsledkom uplatňovania, či skôr (dez)interpretácie tohto zákona, je zverovanie detí výlučne matkám, prakticky bez riadneho objektívneho skúmania, bez ohľadu na rovnaké práva otcov na deti a rovnaké práva detí na otcov; výsledkom sú fingované a odfláknuté šetrenia sociálnych pracovníčok; výsledkom sú ich formálne účasti na pojednávaniach, identické ( vzorové ) správy a vyjadrenia kolíznych opatrovníkov; výsledkom sú - v krajných prípadoch - týrané, bité a mŕtve deti. Výsledkom je nefunkčný systém predbežných opatrení; nevykonávanie/neudeľovanie výchovných opatrení rodičom; neudeľovanie pokút súdom; výsledkom je nevymožiteľnosť práva na styk s dieťaťom; výsledkom je odbíjanie otcov, ktorí bezvýsledne hľadajú pomoc na úradoch.

Preto a aj preto volám po diktatúre! Volám po zodpovednosti, po nutnosti prevziať a niesť zodpovednosť, vrátane nutného rizika trestu, vrátane hrozby sankcií za porušovanie! Volám v mene otcov a matiek, ale volám najmä v mene detí. Deti predsa žili s oboma rodičmi, v určitých pomeroch – a ja nevidím dôvod ( rozvod ním nie je ) aby boli zbavené jedného rodiča, alebo aby boli zbavené rovnakej úrovne hmotnej starostlivosti rodičov ako pred rozchodom/rozvodom. Zdôrazňujem, že nehovorím o prípadoch políciou dokázaného násilia, nehovorím o prípadoch súdnym znalcom dokázanej patológie, nehovorím o prípadoch, kedy sa jeden z rodičov nezaujíma o deti a nechce ich ani len do striedavej starostlivosti, či dokonca mu nevadí ani úplné prerušenie stykov s nimi. Hovorím o prípadoch normálnych, bežných ľudí ( z ktorých jeden je citovo, ľudsky, psychologicky a viac či menej momentálne alebo viac či menej trvalo neschopný racionálne a spravodlivo uvažovať - kvôli okolnostiam rozvodu ). Väčšinou je takým človekom práve matka. Existujú vari stovky prípadov ( ročne ), kedy by dieťa, zverené otcovi, nemohlo ( z najrôznejších dôvodov – skutočných i vymyslených, autentických i navodených ), alebo nechcelo vídať svoju matku?

Volám po úplne novom, direktívnom, diktátorskom zákone o rodine! Rodičovstvom totiž končí demokracia a začína sa ( celoživotná ) zodpovednosť za iný život ! Rodičovstvom musia byť automaticky obmedzené určité časti vlastných občianskych a demokratických práv rodičov ako jednotlivcov i rodičov ako dvojice, a to v prospech ochrany a v prospech práv detí a nezávisle od skutočnosti, či sú alebo nie sú zosobášení, nezávisle od skutočnosti, či sú manželia alebo sa rozviedli – to totiž nijak neovplyvňuje ich rodičovstvo. Musí byť obmedzené právo pohybu a pobytu rozvedených rodičov, ktorí majú deti v starostlivosti – prinajmenšom dovtedy, kým nie je dosiahnutá dohoda pred súdom o pobyte detí a styku s nimi a kým nie je uplynutím času zrejmé, že pomery sa ustálili a všetky tri strany sú s týmto stavom spokojné. Musí byť obmedzené výlučné právo jediného rodiča rozhodovať o dieťati ako o veci. A ak takého obmedzenia nie je dobrovoľne a vedome schopný sám rodič, morálne a ľudsky vyspelá bytosť ( ako dúfame a predpokladáme ), potom také obmedzenia musí stanoviť zákon. Zákon ho však nemôže iba stanoviť: musí ho aj aktívne vynucovať a aktívne trestať jeho porušovanie - nijakým iným spôsobom sa naša rozkladajúca spoločnosť a jednotliví občania znovu nenaučia zodpovednosti.

Uvediem príklad: rodičia sa rozvedú, deti zveria matke ( komu inak, však ? ). Tá sa rozhodne odísť so svojím novým frajerom ( pardon, priateľom ) a deťmi do zahraničia. Podľa súčasného zákona tak môže urobiť prakticky bez obáv, hoci teoreticky to zákon zakazuje. Podľa diktátorského zákona by mal byť jej pas ( a pasy detí ) buď odobraté, alebo v nich byť aspoň vyznačené, že bez notársky overeného súhlasu druhého rodiča alebo súhlasu súdu je vycestovanie detí zakázané. Letiská, železnice, autobusy by nemali prevážať deti bez kontroly takýchto dokumentov, pod hrozbou sankcie povedzme 500 tisíc eur. Školy by nemali prijímať zahraničné deti bez kontroly týchto dokumentov, pod hrozbou sankcie povedzme 500 tisíc eur. Nemocnice by mali poskytnúť takýmto deťom nevyhnutnú pomoc, ale bez riadnych dokumentov by mali okamžite upovedomiť políciu a sociálne úrady, pod hrozbou sankcie povedzme 500 tisíc eur. Nie kvôli tomu máme slávnu Európsku úniu? Ba, prepáčte, úniu máme kvôli lacnej pracovnej sile, odbytiskám a kvôli lacným ženám ( a deťom ) z Východu, pravda?!

Diktátorský zákon by stanovil aj ďalšie neodpustiteľné, okamžite vymáhateľné sankcie - kauciu povedzme 50 tisíc eur za porušenie pravidiel styku, pohybu a pobytu dieťaťa ( za únos dieťaťa ) a väzenie aspoň 2-3 roky; plus samozrejme, odobratie detí a zverenie spolupracujúcemu, normálnemu rodičovi! Som zvedavý, či by za takých podmienok boli medzinárodné únosy detí – ale asi by ich bolo o dosť menej, čo vy na to? A to ani nehovorím o tom, že domácich ( vnútroštátnych ) únosov je rádovo niekoľkonásobne viac. Samozrejmosťou je, že akékoľvek pokuty by pripadli nie poškodenému rodičovi, či deťom, ale štátu, ktorý ich použije na okamžitú nápravu protiprávneho stavu ( hľadanie, nájdenie, prevoz detí späť atď. ).

Ďalší príklad: matka bráni v styku detí s otcom; nemá na to žiadny skutočný racionálny a objektívny dôvod. Za dnešných podmienok sa jej nič nestane, otec sa čoskoro stratí v pavučine nevymožiteľnosti práva. Podľa diktátorského zákona by jej za každé narušenie styku súd naparil mastnú pokutu, povedzme 300-500 Eur, a samozrejme, bol by stanovený náhradný termín styku. Zároveň by pri treťom porušení začalo automaticky konanie o zmene zverenia dieťaťa.

Tiež v otázke financií dochádza často k až neskutočným ťahaniciam o výživné, jeho výšku a podobne: často sú problémy kvôli iným záväzkom partnerov ešte z manželstva; často kvôli výške príjmu rodiča/rodičov. Diktátorský zákon by jasne urobil súpis všetkých aktív a pasív, jasný súpis záväzkov bývalých partnerov, jasne by stanovil, z koho viny došlo k ukončeniu ekonomickej synergie spoločnej domácnosti ( kto odišiel a prečo ) a až tak by bolo stanovené výživné – s tým, že absolútna priorita by bola na striedavej starostlivosti o deti s vypočítaním výživného podľa pevného vzorca. Diktátorský zákon by pamätal aj na zmenu pomerov, ku ktorej v socializme nedochádzalo, ale ku ktorej v súčasnosti dochádza zo dňa na deň: dnes máte prácu, zajtra ju mať nemusíte; dnes vám ( a/alebo deťom ) vyhovuje striedavka v pomere 7:3, zajtra už nemusí. Nenastávajú však rôzne zmeny pomerov aj v bežnom manželstve? Nestáva sa, že jeden príde o prácu, tak to chvíľu potiahne ten druhý? Nestáva sa, že dcéra behá v štyroch rokoch len za mamou, no v piatich len za ockom? Nestáva sa, že deti pred pubertou a počas nej zmenia svoje preferencie, želania; že by chceli zmenu?

Ďalej si dovolím tvrdiť, že každý normálny, hoci i priemerný otec je schopný sa o deti fyzicky a vôbec po materiálnej stránke postarať – a ak aj nie celkom dokonale ( rozumej tak, ako vie iba žena ). Som presvedčený, že najneskôr po takom polroku fungovania nariadenej a súdom ( sociálkou ) ostražito sledovanej striedavky sa jeho schopnosti starať sa o deti vyrovnajú schopnostiam matky ( myslím na tie tzv. „typicky ženské práce“ – varenie, pečenie, pranie ... ). Je nevyhnutné, aby muži - otcovia spoločných detí preberali a mali rovnakú zodpovednosť a ťarchu zodpovednosti, rovnakú ťarchu bežných povinností a každodenného života s deťmi, ako ženy – matky ich spoločných detí. Diktátorský zákon by si jednoducho vynútil nesenie rovnakej rodičovskej a ľudskej zodpovednosti oboma rodičmi, bez ohľadu na ich nový život a bez ohľadu na to, čo sa týka iba ich samotných, nie ich ako rodičov.

Prečo by deti mali vyrastať bez vlastných otcov, ktorí ich milovali a milujú; ktorých milovali a milujú – len preto, že matka zneužíva „demokraciu“, že matka zneužíva nulovú vymožiteľnosť súčasných zákonov, že matka má svoj názor a svoje plány? Kto je jediný človek, hoci matka, aby sa priečil zákonu a štátu; aby sa priečil všetkým princípom zákonnosti, spravodlivosti, demokracie, morálky a etiky? Kto je jediný človek, hoci matka, aby nadradil svoju vôľu vôli a právami ďalších povedzme troch ľudí? Ak teda tieto princípy demokracie pre matky neplatia, je nevyhnutné uplatniť voči nim praktiky, ktoré ich predstavy o demokracii a zákonoch opravia, vyliečia. Zákon a štát musia nabrať na sile, na hrozivosti, na tvrdosti, aby spútali rakovinovo bujnejúci a rozkladný spôsob nazerania mnohých premnohých matiek na fungovanie ( či skôr nefungovanie ) zákona o rodine. Zákon a štát sú povinné vytvoriť prísnejší zákon o rodine, ktorý by zohľadňoval spoločenské zmeny po roku 1989; ktorý by zohľadňoval mieru nerešpektovania súčasných zákonov a ich nevymožiteľnosti.

Ak nie ... nuž, potom sa mnohé matky o pár ( desiatok ) rokov ocitnú v domovoch dôchodcov, samé, opustené, s deťmi, ktoré na ne zanevreli pre dávne krivdy a pre dávne bolesti; pre zlo, ktoré im spôsobili v detstve a pre dobro, ktorého sa im od nich nedostalo. Ocitnú sa na druhej strane egoizmu, neľútosti, anarchie – ako obete. Ak nie, potom sa z našich detí stanú vnútorne deravé, rozložené, pokazené bytosti, bez úcty k čomukoľvek, bez viery v čokoľvek ( lebo nemohli veriť ani vlastnej matke/rodičom ), zlostné, zranené, prázdne, nekonečne hľadajúce seba, nikdy citovo nenaplnené – a odovzdávajúce toto pľuhavé posolstvo, tento pľuhavý osud ďalej, ich deťom.

Ak nie ... buďme prekliati naveky!

A ak tvrdíte, že je ťažké napísať dobrý zákon, dajte mi tri dni a ja zborím chrám súčasného nanič zákona a postavím nový, nepriestrelný, fungujúci, ďaleko lepší ako terajší - viete prečo? Lebo som len obyčajný, priemerne vzdelaný človek, zato s osobnou skúsenosťou so systémom; s tým, čo funguje a čo nie, ako to funguje a ako bol systém obídený. Lebo poznám systém ako obeť, nie ako jeho tvorca, ako ten, kto ho tvoril zvrchu, ako niekto, kto nikdy nebol a nebude konfrontovaný s takými problémami, súc príliš dôležitý a mocný na to, aby sa ho kedy dotkol rozvod a problémy s deťmi. Lebo nie som právnik; nie som právnik, ktorých sedí v parlamente väčšina a ktorí robia zákony pre ďalších právnikov, svojich kolegov a kamarátov – nie pre ľudí: ako inak by z kľučkovania medzi paragrafmi vytĺkli svoje pekné peniaze ( komu vôbec záleží na ľuďoch ) ?!

Volajte po diktatúre so mnou!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?