Ak nie si matka – čo si?

Autor: Erik Bogdan | 24.10.2012 o 11:46 | Karma článku: 6,17 | Prečítané:  1418x

  Tak som zase raz premýšľal, o čom sú rozvody a hlavne, o čom je zverovanie detí po rozvode skoro výlučne matkám. Ak odhliadnem od rozvodového priemyslu štátu a zainteresovaných povolaní; ak odhliadnem od „priemyslu na programovú a celoplošnú ochranu žien" a odhliadnem aj od záujmu korporácií ( obchodu, služieb, výroby ) na rozdeľovaní rodín a fungovaní jednočlenných domácností ( viď môj prvý článok ), ide tu hlavne o psychológiu. Mojou teóriou je, že ak žena nie je matkou, nie je ... ničím výnimočným, či skôr, nie je viac než iný občan, napríklad otec. A to - rovnocennosť a rovnoprávnosť - väčšinu z nich desí.  

Je fakt, že deti rodia výlučne ženy ( čo je biologická danosť ženy ), ale je rovnakým faktom, že bez spermie ( biologická danosť muža ) sa nenarodí žiadne dieťa. Okrem tejto skutočnosti nie sú ženy nijakým spôsobom výnimočné alebo nevyhnutné ... aspoň v tom zmysle, že nemožno povedať, že by ich vklad do starostlivosti o dieťa v niečom prevyšoval vklad mužov. Dieťa je možné kŕmiť „z fľaše“ a nepotrebuje materské mlieko, aspoň nie nevyhnutne – žena teda nie je nevyhnutne potrebná. O dieťa sa vie fyzicky, emocionálne aj psychicky plne postarať rovnako muž ako žena: výskumy a skúsenosti nepreukázali žiadne nedostatky alebo zábrany, ktoré by vylučovali rovnakú mieru a charakter starostlivosti o deti medzi ženou a mužom. Je možné a reálne, aby muž vykonával všetky činnosti, a to rovnako dobre, v rovnakej kvalite a kvantite ako žena. Iste, sú rozdiely v prístupe, v spôsobe riešenia problémov, ale pokiaľ ide o výsledky, nie je možné tvrdiť, že muži nie sú schopní postarať sa o deti. Tvrdiť opak je femonacizmus a sexizmus najhoršieho zrna.

Rozdiel je však vo výchove a prístupe, v (de)mentalite spoločnosti, sudcov, sociálky, právnikov: deti jednoducho sú vychovávané ženami ... ale nie pre ich lepšiu schopnosť, lepšiu pripravenosť, väčšiu kvalitu starostlivosti. Je to skôr a ( aspoň u nás ) výlučne z ekonomických a kultúrnych dôvodov. Všetci vieme, že muži sú vedení k výkonu, materiálnemu zabezpečovaniu rodiny, a to už od praveku. Ich biologickou danosťou je fyzická „neobmedzenosť“ tehotenstvom, pôrodom, popôrodnými stavmi, kojením, väčším sklonom k psychicko-citovej nevyrovnanosti a iracionálnosti ( rozumej emocionálnemu prístupu ), ktorá sa viac týka žien.

Teda zo stavu, prameniaceho čisto a výlučne z biologickej danosti ( žena = pôrod ) a ktorý je ďalej umelo predlžovaný a posilňovaný skoro výlučne z ekonomicko-kultúrnych dôvodov ( žena = materská/rodičovská dovolenka ) sa v prípade rozvodu stáva nevýhoda: muž - otec sa dostáva do pozície, kedy je považovaný a označovaný za niekoho, kto sa o dieťa nestaral, nestará, nevie postarať, či dokonca nie je schopný postarať. Samozrejme, vo väčšine prípadov to absolútne nezodpovedá ani pravde ani skutočnosti. Na druhej strane však v prípade ženy - matky vzniká úplne mylný dojem, ilúzia martýrstva, kult obetavosti, kult matky, vyrábajúci z obyčajnej ženy priam nadpozemskú bytosť, sväticu, ktorá sa do strhania tela a vypľutia duše 24 hodín denne, 365 dní v roku zaoberá iba dieťaťom. Vzniká umelá psychologická, kultúrno-spoločenská konštrukcia: žena + dieťa = ( nedotknuteľná ) konštanta. Pritom je viac než jasné a zrejmé, že bez hmotného zabezpečenia zvonku ( teda od otca dieťaťa ) by táto glorifikovaná žena - matka bola nevyhnutne donútená oslabiť svoju starostlivosť o dieťa a venovať sa práci ( hmotnému zabezpečovaniu ) – prebrala by teda úlohu muža. Je ešte zaujímavejšie ( a príznačné ), že v takom prípade nie je „gloriola“ nijako oslabená - čo by malo byť logickým dôsledkom. U osamelej matky – samoživiteľky sa totiž nepredpokladá, že sa o deti stará o niečo menej ( horšie ), ako keby vyrastali v úplnej rodine: naopak, predpokladá sa, že sa stará rovnako dobre, ba miera jej obetavosti prekročila 100%, čo jednoducho nie je možné ani reálne.

Vezmime si situáciu, že ženu napadne sa rozviesť – čo sa stane? Čo by sa stalo väčšine žien, keby súdy rozhodovali o zverovaní detí v pomere 50:50 pre matky a otcov? Čo by sa stalo, keby súdy zrazu začali deti zverovať do striedavky ? Čo zostane zo ženy, ktorej by ste vzali hlavný pilier jej ilúzie, ilúzie o nej samej? Ak nie je matkou, čím je? Blbý pocit bezcieľnosti, menejcennosti, prázdna, však? Blbý pocit, že vás sotili do života ( pred ktorým ste boli roky a roky chránená ), nepripravenú, samu, s deťmi na krku ... nevolá to po pomste? Nevolá to po ... súdení sa o zdroje, rozumej deti = peniaze; úľavy v práci a od štátu, pomoc = ide predsa o samoživiteľku ... ?

Nálepka padá, maska je strhnutá; aká je hodnota ženy, ktorej vezmú to, na čom si iluzórne zakladá ona sama i všetci naokolo, hoci vedia, že jej to nepatrí, že si to privlastnila na úkor muža, otca dieťaťa – masku Jediného rodiča, Jediného možného rodiča? Čudujeme sa ženám, že sa tak zúrivo a tak veľmi, až existenciálne boja vzdať sa svojho statusu matky ( hoci by tak urobili v prospech dieťaťa a na úkor svojho ega ) ? Čo by sa stalo s jej egom, nezrelým, egoistickým, narcistickým egom, smerovaným nie vonku, do sveta, ale vždy iba dovnútra, k slabším objektom, k dieťaťu, pre ktorého sa stala bohom? Čo by sa jej stalo, keby si niekto dovolil vziať jej to, čo tvorí jej najvýznamnejšiu ochranu, štít, za ktorý sa neustále schováva?

Je to to isté, ako keby ste povedali zlému hercovi do očí, že je zlý herec; ako keby ste klamárovi dokázali, že je klamár; ako keby ste zlodeja prinútili verejne vrátiť ukradnutú vec. Je to, ako keby ste chceli od zanovitého decka, aby požičalo svoju hračku inému dieťaťu, hoci aj vlastnému súrodencovi. A pritom, hračku ste mu kúpili obaja, matka i otec, zo spoločných peňazí, skoro určite s úmyslom, že si hračku podelí so súrodencom.

Pravdou je, že ak matka nie je matka, je len žena, obyčajná žena, obyčajný občan: zrazu by mala byť donútená čeliť svetu sama, čeliť jeho výzvam, nevyhnutnostiam: chodiť do práce, ostávať dlhšie ( rozumej – ako ostatní ), robiť veľa z toho, čo doteraz ani nevnímala, byť iba jedným a rovnocenným článkom z mnohých. Bola by donútená tráviť polovicu času v mesiaci sama, bez detí, bez niekoho, voči komu môže byť nadradená, komu môže neobmedzene vládnuť ... . Nepríjemné? Bolestné? Áno, je! A ako sa tomu vyhnúť? Zúrivo sa biť o deti, biť sa v prsia ako matka, ako Jediný možný rodič, najlepšie ako obeť týrania, obeť uvrhnutá do chudoby, osamelá ( rozumej mužom opustená ) matka, vyžadujúca ohľady, podporu, subvencie, príspevky, pomoc. Potrava pre mašinériu, viď vyššie. Alebo, druhá možnosť: odchytiť si ďalšieho, ktorý ju bude udržiavať v jej predošlom statuse bez toho, aby bola vystavená nárokom kladeným na bežného človeka ( muža ).

Rozvod je považovaný za niečo negatívne; rozvod vždy vnucuje niekto niekomu – nie je to spoločné rozhodnutie, málokedy. Porovnám teda zhodu úmyslov s činmi: chcem sa s niekým rozviesť ( úmysel ) a podám návrh na súd ( čin ) = zhoda. Muž, s ktorým sa chcem rozviesť, je niekto, koho nemám rada ( úmysel ). Starostlivosť o deti je považovaná za ťažkú a zodpovednú činnosť. Pri rozvode požiadam o to, aby mi zverili túto ťažkú a zodpovednú činnosť ( čin ) = totálna nezhoda. Buď teda svojho už čoskoro bývalého stále ľúbim a nechcem, aby ho obťažovali také starosti a starostlivosť ( o deti ), alebo starostlivosť o deti nie je v skutočnosti ťažká, ale naopak, radostná a krásna ( a ochranná ) činnosť, ktorú si chcem uzurpovať pre seba, aby muž, ktorého nenávidím a s ktorým sa rozvádzam, túto činnosť nemohol robiť. Prečo sa tomu sviniarovi nechcú „pomstiť“ aj tak, že mu dajú na krk deti – a nech sa stará?! Čo je pravdepodobnejšie? I vám sa tu niečo nezdá?

Ďalej: zo spoločného majetku dostanem polovicu; ostane mi pravdepodobne aj spoločný byt, lebo tam ostanem s mojimi deťmi – deti musia dostať výživné, a čo najvyššie! Že bývalý bude musieť z platu platiť polovicu úverov, nový nájom aj výživné, je nepodstatné a ak, veď nech si to vyžerie, pravda? Znova úmysel = čin, zhoda.

Z toho všetkého zmätku mi vychádza, že ak nie si matka, nie si nič mimoriadne – a to je dôvod, prečo sa takzvané matky, vyhriate v pokojnej oáze rodičovskej dovolenky, hovejúce si pod krídlami rodiny, pod štítom z detí, tak rady a tak zúrivo bojujú o deti: tie jediné ich ochránia pred skutočným životom, pred povinnosťami, pred zodpovednosťou za svoj život, pred samotou, ku ktorej z pomsty, nezrelosti a čistého egoizmu odsudzujú bývalých manželov, otcov detí. Často veľmi dobrých otcov; často priemerne dobrých otcov. Štatisticky je predsa nemožné, aby 95% otcov bolo mrchavých ! Iba prostredníctvom detí si zachránia ilúziu potrebnosti, výnimočnosti, jedinečnosti, nenahraditeľnosti, výlučnosti. Iba na úkor detí a otca si ženy dokážu pestovať a udržať sebaúctu ( i keď falošnú a stojacu na vratkých základoch ), iba cez ne dokážu uniknúť strachu zo života, samoty, z ťarchy života. Iba cez deti a na ich úkor si budujú vedomie vlastnej ceny, presvedčenie o tom, že robia niečo pozitívne, že sa dokonca obetujú kvôli deťom – a opak je pravdou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?