Moji priatelia sú rozvedení milujúci otcovia, ktorí svoje deti vídajú 4 dni do mesiaca, cez víkendy – ak majú šťastie. Moji priatelia sú rozvedení milujúci otcovia, ktorí vidia svoje deti raz za mesiac, za dva – ak majú menej šťastia. Moji priatelia sú rozvedení milujúci otcovia, ktorých deti bývajú v tom istom meste, v tom istom kraji, v tom istom štáte – ak majú ešte o niečo menej šťastia. Moji priatelia sú rozvedení milujúci otcovia, ktorí majú aspoň teoretickú, no ako-tak reálnu šancu vidieť sa so svojimi milovanými deťmi. Ja som čierna ovca a čierny Peter nášho spoločenstva – som totálny smoliar.
Moje milované dcérky, moja Saška a moja Miška, sú unesené, odvlečené, zavlečené ich matkou už tretí rok v zahraničí. Neboli jej zverené, jednoducho ušla, uniesla ich, ako veci. Ako rozvedený milujúci a milovaný otec som nevidel a nepočul svoje dcérky už skoro celé tri roky. Neviem, či žijú. Neviem, či sú choré alebo zdravé. Neviem, či nie sú znásilňované novým objektom vášne mojej bývalej manželky – alebo či nebudú. Neviem, či ich nezabije bomba moslimského extrémistu. Neviem, či už nezabudli svoju materinskú reč. Neviem kopu vecí a neviem nič.
Mal som veľkú smolu na výber ich matky : keby som si vybral inú, mal by som úplne iný život, úplne iné deti ( ktoré by boli mojimi, jedinými možnými a mysliteľnými deťmi tak, ako nimi sú moje dcérky ). Ale vybral som si zle, fakt veľmi zle - a tak sa deti, ktoré sa nám narodili, ocitli, kde sa ocitli a ocitajú momentálne každý deň. Ako ľudia sme prekliati pamäťou; a tí, ktorí majú fakt veľkú smolu, sú prekliati navyše aj morálkou, úctou, rešpektom: z toho vám dúfam jasne vyplýva, že pre mňa je absolútne nemožné mať iný život, inú ženu, iné deti – nič predo mnou, nič okolo mňa, všetko za mnou. Jednoducho, smola ako trám.
Pracujem už dvanásť rokov a nemám vôbec nič: všetky peniaze sme vrazili do rekonštrukcie domu. Stojí na mieste, skoro úplne hotový, obývateľný a obývaný, opustený, chátrajúci. Mám z neho štvrtinu, vlastníctvo, s ktorým si môžem akurát ... . Mali sme hypotéku, ostala na mne. Splatil som ju, nemám nič – ani na účte, ani v banke, nikde. Nemám auto, nemám byt, nemám bohatú rodinu. Mám prácu, slabo platenú. Možno o mesiac nebudem mať ani tú.
S bývalou manželkou sa súdim o deti už štyri roky. Nekomunikuje, nepreberá súdne zásielky, odvoláva sa, hrá o čas – ten hrá pre ňu a proti deťom. Nuž ale, na deťoch nezáleží, pravda?! O návrat detí na Slovensko bojujem už tri roky. Doteraz nemám žiadne výsledky. Vlastne ... mám : mám niekoľko desiatok centimetrov hrubé súdne spisy. Mám dôkazy o pochybení súdov, sociálky, úradov. Občas mám pocit bezmocnosti, trpkosti, hnevu. Stále mám pocit, že sa musím ovládať. Stále mám pocit, ba presvedčenie, že na svete sú predsa aj dobrí, normálni ľudia, dobré a normálne ženy a matky – ako inak by mohol svet ešte existovať a nezaniknúť v apokalypse? Len ... len ja som mal, pravda, smolu a natrafil som na tú nesprávnu. Schytal som to, plný zásah, odniesol som si to. Odniesli si to deti. Smolu mali aj ony : mali dosť času a príležitostí si ma zapamätať, vedieť a cítiť moju prítomnosť, poznať ma; nie ako ja, ktorý som svojho otca poznal iba z pár fotiek.
Asi sa nakoniec budem musieť dať na budhizmus ( babka, prepáč mi! ), ktorý učí, že život na svete je utrpenie – a snáď sa zbavím tej trpkosti. A keď budem mať šťastie, možno sa zbavím aj tej smoly : ak nie v tomto, tak v ďalšom živote. Len škoda tohto.