E.Bogdan – Súdiť sa nechcem, ale musím

Autor: Erik Bogdan | 26.11.2012 o 8:33 | Karma článku: 6,80 | Prečítané:  1330x

Rozvod je nepríjemná, často hnusná záležitosť, hádam mi dáte zapravdu; a vôbec, každý súdny spor. Viem to z vlastnej skúsenosti – mám na krku asi štyri súdne spory, vrátane medzinárodného. Obávam sa, že situácia pomaly zreje na piaty. Do žiadneho z tých sporov, vrátane rozvodového, som nešiel dobrovoľne. Žiaden z nich ma nijako neteší, neuspokojuje, neprináša mi nič pozitívneho – iba ak by víťazili deti, lenže to sa zatiaľ nestalo.

Napriek všetkému som teda účastníkom niekoľkých sporov: o zverenie detí, ktoré už 3 roky po rozvode( ! ) stále nie sú nikomu zverené a nie je určené výživné. Nie je vyriešený styk s deťmi ( už 4 roky! ); nie je doriešená otázka spoločných dlhov z manželstva ( 2 roky ! ), deti boli protiprávne unesené do zahraničia ( skoro 3 roky ! ) ... je toho fakt veľa; viac ako u bežného rozvádzajúceho sa človeka. Isteže, sú ľudia, ktorí by sa vzdali, mávli rukou, deti oželeli, aj peniaze, začali by odznova ( ak také niečo je vôbec možné ). Určite takí sú a konajú, ako najlepšie vedia, môžu, chcú, musia. Ja tiež robím, ako najlepšie viem, chcem, môžem, musím. Pravda, s tým rozdielom, že pritom dodržiavam zákon a morálne princípy. Najhoršie je, keď sa rozvod časovo naťahuje ( aj umelo ) a keď sa pritom „perie špinavá bielizeň“. Jedna strana niečo urobí, druhá zareaguje, stále dookola, začarovaný kruh. Niekto chce získať v spore „výhodu“, snaží sa to „vyhrať“. Obyčajne si človek, ktorý vnucuje svoju vôľu všetkým zainteresovaným, ani neuvedomí, že ak vyhrá ako partner, tak zároveň prehrá ako rodič. Ak niekto dosiahne „víťazstvo“, napríklad cez výlučnú starostlivosť o deti, deti prehrajú. Iste, pri pokojnom rozvode to nie je až také zlé, tam sa vlastne chcú rozviesť obaja. Lenže ... videli ste veľa pokojných rozvodov? Ja nie. Zvyčajne sa jeden chce rozviesť, druhý až tak nie. Prvý vnucuje svoju vôľu druhému. Dohoda nie je možná, komunikácia nefunguje. Často je na scéne tretia osoba z trojuholníka. Prichádzajú na scénu deti: sú premiestnené k jednému rodičovi, zvyčajne tomu, kto podal návrh na rozvod. Styk druhého rodiča s deťmi je minimalizovaný, limitovaný, určovaný svojvoľne vlastníkom, izolátorom a teda nutne aj manipulátorom detí. Systém nepomôže, nefunguje, nezabraňuje tomu a zlyháva prvý raz: deti sa stali zbraňou, pákou, nástrojom moci, svojvôle, pomsty, vybavovania účtov a zlovôle voči druhému rodičovi. Prostredníctvom vlastníctva detí sa mení predošlá rovnováha síl, rovnosť partnerov, rovnosť občanov, rovnosť ľudí pred zákonom, pred systémom, pred deťmi a pred Tým tam hore - paradoxne ... v neprospech toho, kto nepoužil násilie, kto si deti neprivlastnil. A to ešte stále tí dvaja nie sú rozvedení! Začne sa spor o styk s deťmi; spor trvá minimálne rok alebo i viacej, často je ukončený rozvodom, ktorý príde skôr ako ukončenie sporu o styk do rozvodu. Samozrejme, ak by systém fungoval správne – teda nestranne, objektívne, efektívne, problém by sa hneď vyriešil. Jasné druhé zlyhanie. O treťom, najväčšom zlyhaní systému – zverovanie výlučne jednému z rodičov som už ja i mnohí iní popísali fakt veľa; nebudem sa opakovať. Keby mi ale na deťoch nezáležalo, keby som nepovažoval za svoju povinnosť rodiča, človeka, občana starať sa o ne, vychovávať ich, viesť ich k niečomu, v čo verím a v čom som bol vychovaný svojou mamou, hádam by som o ne nebojoval. ( A propos, pozdravujem všetkých, ktorí pochybujú, či som vôbec mal mamu – áno, mal som mamu a iba mamu! Mimochodom, spolu s mojím jediným bratom patrí medzi mojich nemnohých najlepších priateľov! Mami, pozdravujem! ) Teda, keby mi na mojich vlastných milovaných deťoch nezáležalo, nechal by som ich vo výlučnom vlastníctve matky. Tej matky, ktorá mi bezdôvodne bránila v styku s nimi a im v styku so mnou, ktorá mi nedovolila s nimi ani len telefonovať; ktorá mi ich z rôznych dôvodov zapierala skoro každý druhý víkend; ktorá ich programovala na „nového otca“; ktorá im ukazovala a ukazuje spôsob života, názory, prístupy, s ktorými nemôžem súhlasiť ( môžem ich nanajvýš tolerovať, i to so sebazaprením a s istým odporom, to priznávam ). Skrátka, keby som nebol taký, aký som ( a budem ), strpel by som, že naše spoločné deti „vychováva“ únoskyňa a jej „objav“ ( objavený počas nášho manželstva ), že je v poriadku, keď ma deti nevidia a ja ich nevidím celé roky, že mi ostali len dlhy, samota. Ale ... už asi viete, čo napíšem: ja taký som. Keby som zarábal veľké peniaze alebo si len tak žil na úkor iných ( ako niekto v zahraničí, však, drahá? ) a nezáležalo by mi na tých štyroch tisíckach ( jej časť našich spoločných dlhov ), vykašľal by som sa aj na tretí spor. Keby som si mohol dovoliť stratiť ( nezískať späť ) také peniaze, urobil by som to. Lenže ... tie peniaze patria vlastne deťom. Každý kto ma osobne čo i len trochu pozná, vie, že som nikdy netúžil po peniazoch a majetkoch ( ako ma s takým potešením vykresľuje bývalá, jej právnička a najnovšie aj ex-svokrovci ). Vykašľal by som sa aj na tie dve desiatky tisícov, ktoré som ja osobne z mojich vrazil do spoločného domu a ktoré sú fakt stratené. Vlastne, na tie peniaze sa vykašľať musím, už to tak vyzerá. A že dom tam stojí prázdny, že chátra – to ma síce bolí, lebo som sa na ňom narobil ako vôl, ale nedá sa s tým nič robiť. Nuž, namiesto toho som mohol mať tie peniaze pre deti, na vlastný byt alebo na auto, na čokoľvek – ale nemám nič. Bývalá a jej rodina ma prakticky vycicali, využili na zrekonštruovanie ich domu a potom odkopli – ale to je asi dosť bežná procedúra, takže nič, v pohode, nerozrušujem sa. Ale nakoniec, rozvod u dospelého človeka sa dá prežuť, predýchať, prežiť, po čase určite. Partnerstvo aj tak nemá ( až takú ) hodnotu, ako sa mu prisudzuje: ľudia prichádzajú, odchádzajú, sú to len ďalší ľudia. Myslím, že mi je bez bývalej naozaj lepšie. S jej novou osobnosťou by som fakt nedokázal žiť a skôr či neskôr to muselo krachnúť ( z jej strany ). Síce viem žiť hádam s hocikým, za rozumných podmienok, ale s ňou sa ku koncu už naozaj nedalo, ani pri tých najväčších ústupkoch. Asi ako s Hitlerom pred Mníchovom. Niečo iné je však pozerať sa, prizerať sa, nič neurobiť pri vedomí o tom, že vôľa, city, myšlienky, spomienky, prítomnosť a budúcnosť vlastných detí v slobodnej, prirodzenej podobe, danej oboma rodičmi, sú im vyrvané jedným z rodičov ( egoistom ) a rozhodnutím súdu; vedomím, že je im vnútené a vnucované niečo, s čím bytostne nesúhlasia, s čím vnútorne nemôžu súhlasiť. Pravda, tento súhlas je im aj tak naočkovaný, vnútený, memorovaný, trénovaný, vmanipulovaný. Bohužiaľ, nikto tie úbohé deti nebráni – takéto znásilnenie je posvätené samotným štátom, pričom jediná zmysluplná protiváha, bod akejsi neutrality – druhý rodič - je odstavený a izolovaný. Nuž, vážení a milí, s takýmto násilím sa ja, bohužiaľ, či skôr vďakabohu, nedokážem vyrovnať ani zmieriť. Chvalabohu, sú aj iní, ktorým také niečo vadí. Ale budem konkrétny, obnažím sa, nemám čo stratiť: bývalú som nikdy neudrel, nikdy som nepoužil žiadne násilie, nikdy ju neznásilnil, bol som jej verný; deti, moje zlaté slniečka, som priam zbožňoval. Nepil som, nehral na automatoch, nedrogoval, nefajčil, nepil ani kávu. Nehádali sme sa a väčšinou som jej ustúpil vo veciach domácnosti. Som rodinný typ, skôr do voza ako do koča, staral som sa o deti a rodinu, ako som najlepšie vedel. Obaja máme vysokú, obaja sme takí priemerní, hádam až dobrí vo svojich odboroch. Bol som „pristaš“, takže vplyvy môjho pôvodného sveta boli minimálne – to ona bola vždy doma alebo blízko domova. Nehovorím, že nemám, alebo som nemal chyby – ale kto ich nemá?! Boli časy, keď sme pracovali v jednej firme, takže sme boli spolu 24 hodín denne a nemali sme medzi sebou žiaden problém. Podľa mňa nemala žiaden racionálny dôvod k nespokojnosti, aspoň nie taký, ktorý by mal pôvod vo mne. Prinajmenšom si nie som vedomý ničoho, čo by sa nedalo vyriešiť pri minimálnej snahe a komunikácii. Táto moja bývalá si však ( po piatich rokoch manželstva, v siedmom roku vzťahu ) začala niekedy v lete 2007 s cudzincom ( prasklo to asi tak začiatkom decembra ) a mne sa odvtedy nijako nepodarilo uprosiť, presvedčiť ju o záchrane, či obnove nášho vzťahu. Tie brutálne ( príslovka spôsobu, nie adjektívum ) srdcervúce pocity - samozrejme, že na mojej strane – a chladné, vždy a zásadne odmietavé reakcie na jej strane a ešte kopu iných vecí, slov, pohľadov atď. si radšej ani nepripomínam. Uprostred jari (21.5.2008) vzala, či skôr ukradla a uniesla naše deti z domu. Odišla neznámo kam a ja som po návrate z práce našiel už iba prázdny dom. Svet sa zrútil po prvý raz, fatálne, definitívne. Asi týždeň mi nedvíhala ani telefón. Sociálka, polícia nijako nepomohli. Deti som videl o tri mesiace neskôr ( júl 2008), i to na iba pár minút. Neskôr som deti vídal iba vtedy, keď sa to uráčilo jej, na pár dní a iba výmenou za sľub, že ich vrátim - napriek tomu, že som mal platné predbežko (zima 2008). Medzitým sa párkrát na pár dní vrátila, okolo Veľkej noci (2009) dokonca „se vším všudy“, ak viete, čo tým myslím. Dokonca si domov doniesla veci, ktoré mala v niektorom zo svojich bytov. Už som aj dúfal, že sa chce vrátiť, ale mýlil som sa. Bránenie v styku s deťmi pokračovalo. Na moje upozornenia, žiadosti, sťažnosti bývalej, sociálke, súdu nikto nereagoval. Medzitým sme sa rozviedli ( júl 2009). Vlastne - ona sa rozviedla a ja som bol rozvedený ( trpný rod, nie adjektívum ). Ibaže deti neboli prisúdené nikomu, aspoň nie právoplatne; právoplatne nebolo určené ani výživné. To som ale vôbec netušil, že už tajne pripravuje únos detí a útek do zahraničia, k svojmu „úžasnému objavu“ a do nového života: najlepšie všetko za sebou spáliť, hlavne, keď to odnesie niekto iný, nie?! Tú jeseň a začiatkom zimy som deti videl naposledy; naposledy som s nimi prežil pár dní okolo Vianoc (2009). Potom sa znova zrútil celý svet, tak ťažko zliepaný a rekonštruovaný, zachraňovaný a zbieraný po útržkoch – zrútil sa po druhý raz: deti boli v januári (2010) preč. Až cudzí ľudia mi naveľa-naveľa povedali krajinu, kde vraj sú, nič viac. Celý rok (2010) deti hľadala naša slávna polícia aj úrady. Po roku sa začal ďalší spor (2011), tentoraz o návrat detí domov, na Slovensko – s cieľom ukončiť spor o zverenie ( a o výživnom ): doteraz sa tak nestalo (koniec 2012). Nuž a posledný zo sporov je taká taľafatka, už som spomínal: týka sa stavebného úveru, ktorý sme si vzali na rekonštrukciu nášho domu: s jej právničkou sme sa dohodli pred súdom zmierom (!), že úver splatím ja sám a ona mi vyplatí jej časť dlhu. Ale hlupák bol zase oklamaný a napriek dohode a zmieru mi nevyplatila nič. Naopak, i ten svoj posledný majetok prepísala (2012) blízkej osobe, aby mi vzala možnosť získať späť aspoň niečo. Viete, učili ma spravodlivosti. Učili ma snažiť sa za každých okolností urobiť morálnu, etickú, jednoducho správnu vec. Učili ma to urobiť, aj keby mi to bolo nepríjemné alebo ťažké. Učili ma vedome neubližovať iným. Učili ma rozdeliť sa o vlastné a určite si podeliť to spoločné. Učili ma nesebeckosti. Učili ma úcte a rešpektu k iným ľuďom, ich potrebám, právam. Učili ma k poslušnosti zákonu; ba viac – učili ma porozumieť zmyslu zákona. Učili ma dobrí ľudia a ja som bol – aspoň dúfam – dobrým žiakom. Učili ma starí rodičia, mama, strýkovia, tety; učila ma ich minulosť a prítomnosť. Učili ma, odkedy som bol batoľa; učia ma doteraz, hoci sa niektorí už pominuli, každý z nich ma bude učiť až do smrti. Myslím, že môžem hrdo stáť v reťazi predkov a pozerať sa do očí všetkým, ktorí, stojac v podobnej reťazi predkov, tak nemôžu urobiť, aspoň nie bez drzosti a lži, bez hanby, sebaklamu a neoprávnene. Ba – moji učitelia ma ešte učili jedno: vyhýbať sa úradom, polícii, súdom. V súvislosti s rozvodom som sa však dostal, nie z vlastnej vôle a nie vlastnou vinou, medzi dva mlynské kamene: aby som splnil to prvé, narazil som na tie úrady, políciu, súdy. To, čo ma tvorí ako človeka, ako ľudskú bytosť vybavenú dušou, srdcom, mysľou, svedomím a vedomím svojich práv i povinností, moja osobnosť, výchova, filozofické a svetonázorové postoje, to všetko ma prinútilo stať sa účastníkom súdnych sporov. No hlavne to bolo to, čo mne a najmä chúdencom deťom urobila a stále robí bývalá manželka. Žiadam vari tak veľa? Je pre bývalú také ťažké uznať, že únos detí nie je správne riešenie – že vlastne nie je žiadnym riešením? Je vari také ťažké prísť pekne pred slovenský súd, pred slovenské úrady a zákonným spôsobom, kompromisne, rozumne vyriešiť zverenie detí, prípadne výživné a styk detí s rodičmi? Je pre bývalú také nepochopiteľné niesť svoju časť spoločných finančných záväzkov z manželstva? Je vari také ťažké pristúpiť na kompromis, komunikovať? Je vari také ťažké, neprirodzené a nesprávne požadovať od každého, aby niesol zodpovednosť za svoje činy a bol za ne posudzovaný? Ja som stále tu; neušiel som, neskrývam sa, som stále pripravený hľadať a nájsť ten kompromis, komunikovať – bohužiaľ, niet s kým. Nuž, zdá sa, že je to pre ňu ťažké a akoby bolo dokonca nenormálne toto od nej žiadať. V skutočnosti je evidentné, že voči niektorým dobré slovo, snaha, zmierlivý postup nepomáha – vysmejú sa vám, utečú, unesú deti, zmiznú, za sebou nechajú len to nepríjemné a ťažké a to príjemné, čo chcú, čo ich zaujíma, si vezmú. Prípadne sa ešte zo všetkých síl snažia vykopať nejakú špinu, pošpiniť toho druhého, okrádaného ( hoci aj krivo, ale veď nejde o pravdu, len o pošpinenie ). Nechajú za seba zaplatiť niekoho iného; ich spokojný život je platený lupom zo života iného. Voči takýmto môže byť účinný – a hovorím, že bohužiaľ – len tvrdý postup, neustupovanie, pranierovanie, postihy, tresty – na nič iné totiž nereagujú, nič iné u nich nemá výsledok. Jedno je však viac než isté a jasné: keby deti neuniesla z ich domu a domova, z nášho spoločného domova, keby im a mne nebránila v normálnom a rovnocennom styku, neexistoval by spor o styk s deťmi. Keby deti neuniesla do zahraničia, neexistoval by spor o ich návrat domov. Keby mi vyplatila, čo mi mala vyplatiť zo spoločných dlhov z manželstva, neexistoval by spor o tieto peniaze. Keby mala trochu citu a rozumu, dohodli by sme sa na predaji zrekonštruovaného domu, aby sme z toho obaja mali aspoň niečo. Lenže ... nie; radšej sa bude odvolávať, súdiť; radšej bude utekať, unikať, nereagovať na listy zo súdu, nepreberať zásielky, naťahovať čas a súdne spory – ona je totiž v pohode, ďaleko, vlastní deti, zdá sa jej, že nemusí vôbec nič, kašle na zákony, súdy. Žeby znaky sociopatie?? Súdim sa, lebo sa z vnútorných ( musím – ja ) a vonkajších príčin ( som nútený ) sa súdiť. Obe príčiny sú dôležité; tej vnútornej sa nedá vyhnúť. Som relatívne pozitívny ( skôr neutrálny ) človek, mám pokojnú, flegmaticko-melancholickú povahu. Vypením len veľmi veľmi zriedka, to už musí byť fakt niečo veľké – a aj tak to pominie už za krátku chvíľu; a aj tak som nikdy nesiahol k násiliu. Moju dôveru si je nutné zaslúžiť činmi, nie slovami. Mojich priateľov je relatívne málo. Som vytrvalý, možno až tvrdohlavý, svoju prácu zvyknem urobiť, ako najlepšie viem. Keď ma niečo trápi, som nespokojný, smutný, nešťastný, mračím sa. Keď som smutný, vyzerám smutne. Keď sa teším, som veselý, smejem sa. Keď som šťastný, pospevujem si. Keď som nahnevaný, hnevám sa. Bohužiaľ, už niekoľko rokov mám kvôli bývalej pramálo dôvodov k radosti. Mračím sa dosť často a dosť dlho. Súdim sa. Možno aj preto snáď na niektorých pôsobím dosť negatívne: mračí sa a stále sa súdi ( už roky ), stále dobiedza, nedá pokoj, nenechá to tak – čo je to za človeka?. Okrem iných dôvodov som aj človek, ktorý bol k tomuto všetkému donútený – k všetkým tým odporným a hnusným súdnym sporom, vyplývajúcim jeden z druhého. Bol som donútený k sporom, ktorých pôvodom a príčinou je jediné: svojvôľa a zlovôľa jednej jedinej osoby, bývalej manželky. Bohužiaľ, bohužiaľ pre deti; pre naše spoločné deti. Ale ešte sa predsa len opýtam: matka, dobrá matka by sa vari nesúdila o deti, keby ich nemohla vidieť a vídať ani len tých úbohých pár dní v mesiaci? Matka, dobrá matka by sa vari nesúdila o deti, ktoré by otec uniesol do zahraničia, bez možnosti zmysluplného alebo vôbec akéhokoľvek kontaktu? Matka, dobrá matka by sa vari nesúdila o pár tisíc, ktoré by jej chýbali – a chýbali jej deťom? Matka by vari nebojovala s úradmi, sociálkou, políciou, s rizikom, ba istotou, že ju označia za niekoho, kto sa rád súdi, kto sa vyžíva v sporoch? Matka by nebojovala so systémom, ktorý prehliadaním a benevolenciou svojvôle a zlovôle jednej osoby, vyvolá a podporí ďalšie súdne spory? Lenže, bohužiaľ, a na to nezabudnite – matka toto robiť nemusí: pretože matka je väčšinou na tej druhej strane; ona je tá, ktorá sa môže smiať a usmievať ( hoci na to nemá právo ani dôvod ). Keby deti všeobecne neboli unášané, premiestňované, kradnuté druhým rodičom; keby boli automaticky v nejakej forme striedavej starostlivosti; keby o deťoch nerozhodovali tak hlúpo a slepo, odpadlo by množstvo súdnych sporov – spory o zverenie a spory o výživné, spory o styk a spory a výkon styku. Stačilo by pár jednoduchých pravidiel: striedavka automaticky alebo dohodou, výlučná starostlivosť skôr výnimočne alebo dohodou; výživné podľa počtu dní s daným rodičom alebo vôbec; styk minimálne 35% času; zákaz vysťahovania do zahraničia bez písomného súhlasu druhého rodiča; objektívne zhodnotenie majetkových pomerov pred i po rozvode. Vysoká vymožiteľnosť práva; efektívne sankcie. Nič viac, len toľko. Nemuselo by sa súdiť - alebo toľko súdiť - niekoľko tisíc ľudí ročne. Nemusel by som sa súdiť už ani ja. Konečne by som si oddýchol; konečne by som spočinul. A možno, možno by som našiel aj novú vieru; možno by som mal čas, chuť a vôľu začať odznova. Na spálenisku, ale s nádejou a najmä – s ratolesťami na dosah. Takže: ženy, ak chcete dokázať, že naozaj nie ste pomstychtivé, že nie ste zaslepené ( skrachovanými ) citmi k partnerovi – otcovi vašich spoločných detí; ak ste naozaj tie rozumné a citlivé, veľké a obetavé bytosti, za aké sa vydávate, súhlaste so striedavkou vždy, kde o ňu otec detí má záujem. Súhlaste so striedavkou vždy, keď sa to čo i len trochu dá a nevymýšľajte si dôvody a spôsoby, ako sa to nedá. Máte na to odvahu a ľudskú veľkosť? Máte odvahu a veľkosť urobiť dobrú vec pre deti a na kompromis s bývalým partnerom? Máte odvahu a veľkosť podeliť si aspoň o trochu spravodlivejšie čas detí s bývalým partnerom tak, aby ste i vy pocítili, aké je byť bez milovaných detí povedzme hoci len týždeň alebo dva – ako to robíte teraz vy jemu a im? Ja hovorím, že na to nemáte – a vy, veľká väčšina z vás, tých tzv. dobrých matiek, ktoré by ste so striedavkou súhlasiť mohli a nerobíte tak, vy my to potvrdíte samé. Nie, nepotvrdíte? Tak ma presvedčte! Vlastne, na mňa kašlite - presvedčte o tom vaše deti! Podotýkam: vaše spoločné deti!
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?