A neprestanú kuvikať !

Autor: Erik Bogdan | 28.11.2012 o 9:31 | Karma článku: 5,65 | Prečítané:  546x

Neprestanú kuvikať. Ani ja neprestanem – a ja nakoniec zvíťazím, z jednoduchého dôvodu: ja bojujem za niekoho, v mene niekoho a zároveň za seba, zatiaľ čo oni bojujú len za seba. Ba, zvíťazím aj preto, že moja strana je tá správna; že pravda je na mojej strane; pretože som vytrvalejší ako oni. Dejiny mi dajú zapravdu.

Sledoval som minule nemenovanú ( a prvú ) súkromnú televíziu, kde reflektovali o striedavke. Čítal som aj článok v šarmantnom ženskom časopise, kde kuvikali o striedavke. Aj v najpravdivejších novinách vydali článok so zavádzajúcim názvom – a to by človek od takých novín očakával, že aspoň nebudú generalizovať z jedného prípadu a že sa vykašlú na bulvárne znejúce názvy článkov. Televízii a časopisu sa nečudujem, profem tendencie vytesané na zakladajúcom kameni, nuž kdeže tam nejaká poctivá žurnalistika ?! Popravde, hnevám sa: vzali zopár ženušiek, tzv. matiek, alebo vlastne prečo nie – matiek s istými skúsenosťami, postojmi, názormi, povahami, situáciou. Nevzali mužov, to by tam nebodaj vznikol dialóg, protipól, iný názor – a to správny žurnalista nikdy nesmie urobiť – aspoň nie, ak si chce udržať miesto. Piussi je na SK len jedna, stačí, nie? Zatriasli, pomiešali, zostrihali, podčiarkli naslovovzatými odborníkmi ( ktorí o probléme vedia figu borovú, nemajú výskum, nemajú odbornosť, nemajú roky publikovania ) a výsledok je, že striedavka nie je dobrá vec. Táto vec však potrebuje tisíckrát väčší priestor, odborníkov, celonárodný dialóg na to, aby sme dospeli k nejakému výsledku. Dobre, nehovorím, že striedavka je ideálny spôsob porozvodovej starostlivosti, nie vždy, nie pre všetkých. Sú otcovia, ktorým nevadí, že spoločné deti bude vychovávať výlučne ich matka a oni budú len platiť výživné a občas, na pár dní alebo hodín si deti vezmú. Celkom určite sú aj také matky, je to štatisticky nevyhnutné. Sú prípady, keď sa rodičia od seba tak geograficky vzdialia ( čo by ale nemali, podľa môjho názoru ), že striedavka v bežnom ponímaní by jednoducho nebola produktívna. Celkom maličké deti, povedzme do 2 rokov, tiež asi nie je dobré dať do klasickej striedavky – čo však neznamená, že sa nedá praktizovať iný model spoločnej starostlivosti. Nehovorím, že model 50:50 je jediný možný a správny; to však neznamená, že pomer času 35:65 alebo akýkoľvek iný vyšší nie je často lepší. Dokonca nehovorím, že niekedy nie je výlučná starostlivosť jedného rodiča momentálne lepšia – napríklad, keď si ten druhý hľadá novú prácu, keď má nejaké osobné problémy, ktoré musí vyriešiť a usporiadať, keď dieťa v danom období chce byť len s ním ( a v inom období zasa výlučne s druhým rodičom ). Hovorím, že o porozvodovej starostlivosti by sme my všetci, celý národ, mali diskutovať otvorene, fundovane, akčne, operatívne, citlivo, spravodlivo, moderne, ľudsky. Budem konkrétny: rodičia sa rozvedú. Súd dieťa definitívne nezverí nikomu z rodičov ( nie výlučne ) a namiesto toho predbežne dieťa zverí do nejakej formy striedavky, podľa dohody rodičov, ktorá by bola povinná. Môže to byť aj výlučná starostlivosť, ak sa tak obaja dohodnú, prečo nie? Dôvodom je, že po rozvode ešte väčšinou nie je situácia natoľko ustálená, aby sa dalo objektívne rozhodovať o dieťati: možno si jeden ( alebo obaja ) hľadajú nový byt; možno začínajú v novej práci, možno majú iného partnera – všetko záležitosti, ktoré s dieťaťom a vzájomnými vzťahmi nemajú nič spoločné. Tieto vzťahy sú však rodičia povinní chrániť a udržiavať v maximálnej miere rovnaké, ako boli počas manželstva. A štát je povinný toto právo dieťaťa chrániť plnou silou zákona a ( ak je to nutné ) vynucovacími prostriedkami. Dieťa je dar, ktorý bol daný obom rodičom, obom spoločne a nerozdeliteľne. Dieťa im bolo dané ( dali si ho navzájom a spoločne ): nebolo dané matke a jej novému priateľovi; nebolo dané otcovi a jeho novej priateľke – bolo dané konkrétnej a jednej jedinej matke a konkrétnemu a jednému jedinému otcovi. To je jediná výlučnosť, ktorú uznávam a ktorú by mali uznávať všetci zainteresovaní. Život, ťažký, aký je, rodičom sám komplikuje ich poslanie a ich vlastné životy. Prichádzajú starosti s prácou, človek môže ochorieť, človek môže zomrieť. Dokonca, nedajbože, môže byť choré dieťa. K tomu všetkému si my, rodičia, zbytočne a sebecky, hlúpo a sebazničujúco, prirábame ďalšie problémy – rozchádzame sa, rozvádzame sa. Bez ohľadu na dieťa, na dar, ktorý nám bol daný, nám spoločne – ktorý sme si dali my obaja, spoločne, slobodne, z lásky. Dieťa nebolo nikomu z nás darované náhodou, pretože príroda – Boh – čokoľvek chcete – to zariadili presne tak, ako to má byť, ako je to dobré a správne. Kým samička vrabca sedí na vajíčku, samček loví dážďovky. Kým je mláďa celkom maličké, piplá ho matka, no keď vyrastie, lietať ho učí otec ( ok, obaja ). Keď samičku prepadne straka alebo jastrab, mláďa vychová druhý z rodičov. Sme naozaj hlúpejší ako ten najmenší vrabec? Naozaj sa tak veľmi chceme starať o spoločné dieťa sami, bez pomoci, ktorú vie, dokáže a chce poskytovať ten najpovolanejší – druhý vlastný rodič? Ale vrátim sa: situácia po rozvode sa časom ustáli. Povedzme po roku takéhoto fungovania, by súd mohol rozhodnúť o zverení a buď potvrdiť doterajší stav alebo inú formu, podľa dohody a návrhu rodičov. Výhodou by bolo, že rodičia, rok od rozvodu, stále so širokým kontaktom s dieťaťom, by s veľkou pravdepodobnosťou nemali žiadne dôvody na vážnejšie rozpory: negatívne pocity z rozchodu a rozvodu pominuli, všetko prebolelo, život ide ďalej, dieťa vídajú, nestalo sa zbraňou a pákou, veci sa usporiadali nanovo. Ani také rozhodnutie súdu by však nemuselo, nemalo byť definitívne, pretože tu je množstvo ďalších faktorov: málokto napríklad má prácu, kde zotrvá až do dôchodku. Málokto sa nemusí každých x rokov sťahovať. Máloktoré dieťa nemá tendencie byť niekedy dlhšie obdobie s mamou a potom s otcom: napríklad dievča v puberte, so „ženskými vecami“ asi bude preferovať nejaký ten mesiac-polrok iba mamu ( ale stále so zachovaním aspoň 35% času s otcom! ). Neskôr, ako šestnásťročná slečna-žena, možno bude potrebovať pevnejšiu otcovskú ruku a jeho psychologicko-emocionálnu ochranu pri jej vzťahoch s mládencami-mužmi ( stále so zachovaním aspoň 35% času s matkou! ). Podobne napríklad chlapec uvíta v nižšom veku matkinu starostlivosť a ako mládenec starostlivosť otca a potom možno znova matky ... . Nikdy by však nemal nastať stav výlučnej starostlivosti jedného rodiča, ak k takému rozhodnutiu nedospeli slobodne obaja rodičia. I tak však nechápem, prečo by jeden z rodičov mal mať možnosť jednoducho sa zbaviť svojich rodičovských povinností, zbaviť sa zodpovednosti za ním splodené dieťa. Naopak, rodič, ktorý má také tendencie, by mal byť ... ak nie donútený prevziať ju, tak aspoň k nej vedený a motivovaný. U nás však nastáva opačný fenomén: rodič, ktorý sa o dieťa chce a vie postarať, túto šancu nemá, je mu upretá a upieraná, najprv matkou dieťaťa a potom je toto bezprávie ešte potvrdzované samotným štátom. Lenže, ako sme všetci videli, toto všetko sú veci odborné, vývojové, individuálne, psychologické, citové. Ja odborníkom nie som, v žiadnej z týchto oblastí. Preto sa neodvažujem rozhodovať o zverení tak, ako to robia sudcovia, 95% z nich, bez toho, aby boli – rovnako ako ja – odborníkmi v daných oblastiach. Aj preto ma udivuje, že majú tú odvahu, tú hlúposť, tú slepotu, tú donebavolajúcu nespravodlivosť rozhodovať, ako rozhodujú. Tak či onak, ak čítajú horeuvedené tlačoviny a pozerajú horeuvedené programy, sú nimi len utvrdzovaní v tom, že rozhodujú správne a spravodlivo. Nič však nie je ďalej od pravdy.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?