Ako som šiel po unesené deti

Autor: Erik Bogdan | 23.7.2013 o 15:34 | Karma článku: 7,13 | Prečítané:  1157x

Tak som sa po viac ako troch rokoch konečne dočkal spravodlivosti – a s ňou aj moje/naše deti ! Bohužiaľ spravodlivosť a dobrá, správna vec sú iba veci teoretické a abstraktné; sú iba na papieri. Pretože stačí jeden človek, nazvime ho „špeciálny jedinec“ a všetky papiere sveta sa stanú bezcennými zdrapmi. Toto je rozprávka so zlým priebehom, deťom ani nastávajúcim manželom ju teda radšej nečítajte.

Náš špeciálny jedinec, vtelený do božskej osoby matky, si jedného májového dňa zmyslel, že už je dostatočne božská na to, aby si mohla začať robiť, čo chce. Svoju božskosť, prekračujúcu akékoľvek doterajšie smiešne ľudské morálne a písané zákony, začala tým, že uniesla spoločné deti od ich milovaného a milujúceho otca, mňa. Vlastne, ani nie od otca, ale od červa, ktorého je treba sa zbaviť, hlavne ak je nablízku bohatý princ. Následne stačilo nereagovať na otravné otravovanie červa, neskôr označované za týranie, obťažovanie atď., ako to už s rozvodovým folklórom býva. Deti mi milostivo dávala iba občas, keď sa jej to hodilo; to isté s telefonátmi; zatiaľ čo si pripravovala ďalšiu fázu zbožštenia – útek za bohatým princom do jeho krajiny, samozrejme i s deťmi. Veď ich ona prevychová ! Samotný Hitler s jeho programom prevýchovy by sa mohol od hanby skryť pred takým plánom ( a prevedením ) ! Ako si náš špeciálny jedinec zmyslel, tak aj urobil. Nezastavili ju zákony; nezastavili ju hranice ( aj tak v našom spoločnom svete žiadne nie sú, pravda ?! ); nezastavil ju detský plač, prejavený navonok ani utajený. Pravda, ten červ v mojej podobe sa nevzdal, ako to bolo naplánované a ako od neho bolo očakávané ( totiž, že ustúpi, ako to robil zvyčajne za ich manželstva ): začal „jej božskosť“ dlhé tri roky a pol naháňať po súdoch, polícii, kdekade – vraj chce vidieť svoje – ich spoločné – deti a byť im otcom, ako ním bol aj predtým, než konečne prišla na to, že iba ona je tá dôležitá, jediná bytosť na svete, ktorú deti chcú a potrebujú. Nepomohli sväto-sväte vyhlasované pravdy, ktoré tí malí hlúpi sudcovia označili za nedôveryhodné nepravdy. Nepomohlo nereagovanie na listy, telefonáty od polície, či súdu; nepomohlo nepreberanie úradných zásielok, nepomohli odvolania. Čo však pomohlo, bol úradný šimeľ: rôčik nášmu úradníčkovi v cudzej krajine trvalo, kým akože a vôbec zistil, kde vlastne naša božská špeciálna osoba býva. Rôčik trval súd na prvom stupni. Rôčik trvalo, kým odvolací súd rozhodol o návrate detí. Ďalšie štyri mesiace trvalo, kým božská nakoniec prevzala rozsudok a následne sa odvolala. Tie súdne červy potom po ďalšom rôčiku rozhodli, že sa odvolala neskoro a deti má naozaj vrátiť. Nakoniec, naveľa, ju donútili, aby otcovi oznámila, že deti dovedie v určený deň, povedzme 5.júla, na miestny komisariát a nech si teda po ne príde. Rozradostený otec pozhŕňal dokopy všetky peniaze, ktoré mal, požičal si od vlastnej matky a prišiel. Chachá, ale prišiel zbytočne ! Zbytočne, hlupák a červ jeden ! Deti nikde a ani nebudú, pche ! Naša božská, v podstate celkom nedotknuteľná, si napochodovala na políciu bez detí, bez slova. Nedbala na zadržanie, na vypočúvanie – nepovedala, kde sú deti, prečo ich nedoviedla, nič. Nikto ju predsa nedonúti k ničomu, no nie ?! Keby sme boli v nejakom východnom štáte, kde vládne skutočný zákon a poriadok, nepoviem, ale v demokracii ?! Nie, nie, u nás majú práva vždy prednosť pred povinnosťami, a v prípade božských jedincov, napríklad niektorých výnimočných matiek, majú ich práva absolútnu prednosť nielen pred právami otca, ale aj pred právami detí, nech im je život ľahký, chúdencom. Otec, ktorý sa pretrmácal dve tisícky kilometrov tam a následne, nepopísateľne smutný, nahnevaný, rozjatrený a neviem aký ešte, dve tisícky kilometrov nazad, svoje deti ani nevidel; nie že by ich dokonca vzal späť, domov. Úradníček z cudzej krajiny dokonca urobil všetko, čo mohol ( a chcel ), aby to nakoniec vyzeralo tak, že ten chudák vytrvalý otec je v podstate zúrivec, neústupný a nedbajský na deti, ktoré chce stoj čo stoj vytrhnúť z krajiny, kam boli zavlečené pred rokmi ( rokmi jeho nečinnosti ). Ak sa obviní obeť a nakoniec pod tlakom ustúpi ( alebo aspoň uplynie zase nejaký ten rôčik ), nakoniec to celé padne a bude menej práce, no nie? Nuž, rozprávka týmto nekončí – ako a kedy sa skončí, neviem. Áno, to je tá zarputilosť, presne tá. Viem len jedno: čas neúprosne ukrajuje z detí a otcov. Čas, akoby sa netýkal len špeciálnych jedincov, výnimočných matiek. Tých sa však, pravda, netýka vôbec nič, čo si ctíme a podľa čoho sa snažíme žiť naše úbohé životy my ostatní, otcovia-červy a deti-červy: zákon, poriadok, česť, morálka, súcit, ohľad na iných, kompromis, svedomie, povedomie viny, práva ostatných, hranice, povinnosti. Silvia Bogdanová, rodená Stašková z Vinného, ak toto budeš tajne čítať ( akože budeš, lebo ma sleduješ vždy, keď nikto nevidí, že nie si božská ), skús sa nad sebou zamyslieť – a hlavne: vezmi konečne ohľad aj na naše deti, ktoré ma milovali a stále milujú a ktoré som ja ľúbil a stále ľúbim. Nikdy sa ti nepodarí vymazať mňa z nich a už vôbec ich zo mňa – vždy budem v každej ich bunke, v ich pohľadoch, gestách, duši. Vždy budú v mojich myšlienkach, v mojej hlave, v mojich modlitbách. Ver, že raz sa každé zlo na nich spáchané vráti; a ver, že raz príde deň, keď ich stratíš viac, ako jedného dňa iné, bežné normálne a skutočne dobré matky strácajú svoje deti. Tvoja „výnimočnosť“ je iba tvojou predstavou, je nezdravá, sebecká a chladná. Každý cítiaci človek sa od takej výnimočnosti nakoniec odvráti ako od moru, ktorou aj je. Pravdaže, ja touto tvojou stratou nezískam nič; ony, naše deti, však strácajú každým dňom bezo mňa. Dúfam, že čoskoro, čím skôr uvidíš, ako im každý deň ubližuješ – a že s tým prestaneš. Vráť deti domov – patria rovnako mne i tebe, hoci robíš všetko tak, akoby boli iba tvoje, tvojím majetkom. Veľmi sa v tom mýliš, mýlila si sa a stále sa mýliš – ale nedopusť, aby naše deti platili za tvoje chyby a omyly.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?