V mene lásky

Ak by som nemal veriť odborníkom, bol by som hlupákom, idealistom, zaslepencom – a tým nie som. Nemal by ním byť žiaden rozvedený rodič bez detí; žiaden otec, ktorému ukradli, kradnú a unášajú deti. Pasivitou nikto nikdy nič nezískal hádam od čias Gándhího a ani ten nevybojoval svoje boje ležaním v tieni. Aktivita v tomto smere – teda boj o deti, o kontakt s nimi, o rovnocennú a rovnoprávnu, zmysluplnú a obojstranne napĺňajúcu možnosť deti vychovávať, starať sa o ne, odovzdávať im seba, viesť ich, byť im príkladom a vzorom atď. nevyhnutne musí viesť ku konfrontácii s osobou, ktorá toto právo neuznáva, popiera, marí, ničí, vysmieva sa mu. Ak to taká osoba robí dlhodobo, určitý stupeň nenávisti voči takejto osobe a takému správaniu sa je prirodzený a absolútne pochopiteľný, ba priam nevyhnutný a potrebný – aspoň za predpokladu, že nás rodičia vychovali dobre a správne, že nám dali to, čo nám mali dať. Iba ak vieme, čo je láska; ak si ju ctíme a vážime a sme za ňu vďační, iba vtedy sme ochotní v boji o ňu zájsť ďaleko, urobiť aj nemožné, prekročiť hranice, o ktorých sme ani netušili, že sú možné. Ak by nám na takom vzťahu, na tejto láske nezáležalo, vykašľali by sme sa na všetko a nechali to tak ... pretože skutočným opakom lásky nie je nenávisť ale nezáujem, pasivita.Tvrdím preto, že iba skutočne dobrý človek môže nenávidieť: tak, ako niekoho ľúbime a pociťujeme akési viac či menej vysvetliteľné, popísateľné nutkanie, akúsi povinnosť ho ľúbiť, tak sme viac či menej povinní iného človeka za určitých okolností nenávidieť. Tak je to správne a tak to má byť. Nenávisť, rovnako ako láska, je prirodzený cit a prirodzený spôsob reakcie a neexistuje žiaden dôvod, prečo by sme mali prejavy nenávisti, ak sú podložené a oprávnené, nejako odsudzovať alebo démonizovať. Ľudí zväčša ľúbime, lebo ich považujeme za dobrých, dobrých a zároveň krásnych, pretože ich dobro im dáva krásu a naša láska, láska iných ľudí takýchto ľudí napĺňa, robí ich šťastnými – a oni toto šťastie, lásku, dobro a krásu dávajú všetkým späť. ( záujemcov odkazujem na platónsko-aristotelovský systém )No tak, ako dobrý človek potrebuje pociťovať lásku iných, tak zlý človek potrebuje pociťovať nenávisť iných, potrebuje pocítiť ich nesúhlas, ich odpor, ich odsúdenie, ich odvrátenie – ak to nepocíti a nepociťuje ( alebo ak dokonca takú nenávisť nevyvoláva ), stáva sa taký človek sociopatom, psychopatom; narúšajú sa samotné základy existencie ľudí v skupine. Celá naša moderná evolúcia nás programovala a programuje na prežitie v skupine, na rešpektovanie pravidiel skupiny, na život vo svojich hraniciach, bez narušenia hraníc iných jedincov a/alebo skupiny. Vo svojej technickej pýche a materiálnom dostatku sme odvrhli jediný a najdôležitejší princíp – princíp prežitia. Prílišný dôraz na individualitu, na jednotlivca, na jeho práva a slobodu doviedol západné civilizácie na pokraj úpadku – spoločnosť ako skupina prestáva fungovať; zložená z egoistických, na konzumovanie materiálnych a nemateriálnych statkov zameraných jedincov, jedincov bez povedomia iných ľudí, bez povedomia skupiny. Výsledkom je vymieranie namiesto prežívania; úpadok namiesto rozvoja. To isté čaká aj iné civilizácie, ak vo svojom kopírovaní našej slávnej západnej civilizácie zájdu príliš ďaleko.Vtĺkajú nám do hlavy, že žijeme v šedej zóne, že nič nie je biele alebo čierne. Je však zaujímavé, že nám to do hláv nevtĺkajú rodičia: tí nás práve učili tomu, čo je správne a čo je nesprávne. Učili nás, čo je dobré a čo je zlé; učili nás, na ktorej strane mám stáť, čo máme chcieť, akí máme byť, za čo máme bojovať. Až neskôr, až tí ostatní, až naša lenivosť, ústupky, pohodlnosť, naše zlyhania, naše hriechy nás akoby donútili prejsť do šedej zóny: ako inak sa uchrániť od výčitiek svedomia, od hlasu, ktorý nám jasne hovorí, že sme urobili niečo zlé ? Nuž a samozrejme, v šedej zóne nemá nikto právo nenávidieť – lebo veď všetci sme takí; lebo je to radikalizmus a fundamentalizmus; lebo ten človek je zúrivec ... nájdeme kopu nálepiek, aby sme sa uchránili pred vinou. Samotný Ježiš, na ktorého sa tak radi odvolávajú všetci hriešnici, totiž povedal: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ – lenže to nevedie a nemá viesť k všeobecnej amnestii, ale naopak k všeobecnej zodpovednosti ! Pretože cieľom nie je páchať zlo a potom si ho navzájom odpúšťať; cieľom je správať sa zodpovedne, konať dobro, nemusieť nikomu nič odpúšťať, vrátane seba ! Každý musí prebrať zodpovednosť za to zlé, čo urobil a ak svoju zjavnú vinu popiera, či odmieta ju uznať, je nutné mu to pripomenúť všetkou silou a plnou váhou. Ak konám dobro a iný vykoná zlo, bude mu odpustené a nič mu nezabráni vykonať zlo znova – aké ponaučenie, aký vývoj k lepšiemu taký človek prežije, čo si z toho odnesie do budúcnosti ? Čo si so sebou ponesie dieťa, ktoré vidí, ako mu jeho matka beztrestne vystrihuje jeho ocka zo života?Matka, ktorá ukradne deti ich milujúcemu a milovanému otcovi, určite nie je dobrým človekom. Jej čin, najmä ak je dlhodobý a pretrvávajúci, si právom zaslúži opovrhnutie otca, všetkých zdravo, normálne vychovaných a zdravo, normálne cítiacich ľudí, skupiny, spoločnosti. Takáto matka si zaslúži prejavy nespokojnosti, nesúhlasu, nepriateľstva, istej nenávisti; to však nestačí – nevyhnutne musí nasledovať aj príslušný trest. V opačnom prípade, s podporou kumpánov zo šedej zóny bude takáto matka nakoniec dokonca tvrdiť, že trpí ( nepodloženými ) útokmi, že je obeťou nenávisti, obťažovania ( záujemcov odkazujem na psychologické pojmy projekcia, psychopatia, racionalizácia, folie a deux, hystéria apod. ). Či sa to niekomu páči alebo nie, násilné a nepodložené oddelenie detí od milovaného a milujúceho otca je zločin proti ľudskosti, zločin proti deťom; je to zločin najhrubšieho zrna, brutálny, chladný, egoistický zločin chybného jedinca; zločin o to horší, že zasahuje nielen otca samotného ( ktorý je očividným cieľom a obeťou zločinu ), ale zasahuje aj nevinné a bezbranné deti, zasahuje ich na celý život. Ako nepociťovať oprávnenú nenávisť k takejto „matke“ ?V detstve som bol milovaný, milovaný celou blízkou rodinou. Dostalo sa mi veľa lásky, veľa dobra, veľa krásy; vštepili mi všetky zásady, ktoré oni považovali a ktoré i ja považujem za vysoko hodnotné morálne zásady. Bol som a boli sme stvorení, vychovali ma a nás k láske a k dobru; a tým automaticky aj k nenávisti voči zlu: preto sa nehanbím a neskrývam, ak niečo nenávidím, nemám rád, je mi odporné. Nebojím sa deliť veci na biele a čierne; aj keď ma to „ochudobňuje“ o tú neskutočnú pestrosť odtieňov šedej; preto sa nebojím stáť sám a osamotený v kruhu šedých kumpánov. Láska, ktorú mi dali, ma urobila silným, silným v láske a silným v nenávisti, ak je to nevyhnutné; urobili ma bojovníkom, hoci tak možno nepôsobím. Bojujem veľký osobný boj o svoje deti, o konkrétne a skutočné deti, o moje zlaté dievčatá, Sašku a Mišku; bojujem aj veľký principiálny boj a nikdy žiaden z týchto bojov nevzdám. Bojujem za dobrú vec: za deti a pre deti; za naše právo byť spolu; za právo všetkých detí byť s oboma rodičmi, ktorí sú tejto pocty hodní. Keby som prestal, bol by som trojnásobným zradcom a mrcha človekom: zradil by som seba, svoje deti a svojich blízkych; ba zradil by som človeka ako takého. Určite mám mnohé chyby, nedostatky; zrada v nich ale nie je.