Hanba Francúzsku, hanba Slovensku - a nech žijú únoscovia detí

Autor: Erik Bogdan | 2.11.2013 o 16:10 | Karma článku: 9,44 | Prečítané:  1505x

Zvyčajne sa nenechávam masírovať tzv. televíznou zábavou, čo ju kydajú na kilá po večeroch na našich dvoch slávnych programoch. Niekedy však prehovorím sám seba aspoň na nejaké tie dokumenty alebo publicistiku, keď už teda slobodne a porevolučne dobrovoľne nikam nechodím, lebo veď kto by aj na to mal, nie? Túto moju cestovateľskú a po všeobecnom poznaní prahnúcu úchylku mi pomáha ukájať, okrem iných, aj naša verejnoprávka. S očakávaním som pozeral na príbeh jednej Slovenky, ktorá našla svoje šťastie vo Francúzsku ( i keď to šťastie z nej nejako príliš nesršalo, aspoň ja som mal ten dojem ). Následne, pár dní dozadu a nie celkom bez súvislosti, som sa nechal rozčúliť správou o zázračnom navrátení otcom uneseného chlapčeka do náruče matky, za týmto účelom pôsobiacej na pozadí predstaviteľov našich orgánov ako mlčanlivá svätica.

Nuž, vážení, pravda je niekde celkom inde: ak totiž deti unášajú matky, k návratu detí dochádza ak nie nikdy, tak potom veľmi ale veľmi zriedkavo. Som žijúcim dôkazom a príkladom, spolu s mojimi zlatými dcérkami, Saškou a Miškou. Nevidel som ich už tri a pol roka – „vďaka“ bývalej, pravzoru „dobrej“ matky. Pravdou je, že náš právny systém, právny systém toho ospevovaného Francúzska a hlavne činnosť príslušných a špeciálnych orgánov pre únosy a premiestnenie detí majú také medzery, že sú v podstate nefunkčné. To, že máme našu slávnu matičku Úniu, nikomu nepomáha, skôr naopak. Ako chcete zabrániť únosom, keď sme zrušili kontroly a hranice ?? Moja bývalá manželka, Mgr. Silvia Bogdanová, nech je známe jej meno a jej činy, bez toho, aby mala deti zverené súdom do opatery, si zmyslela, že odíde za svojím milovaným Francúzikom. Vzala deti, ubzikla. Nikto ju na hraniciach nezastavil, veď sme v Únii. Naša polícia, francúzska polícia, Centrum z Blavy - všetci bezmocní, alebo bezmocnosť predstierajúci: nebol predsa porušený trestný zákon ! Takže sa asi rok povaľovali vo svojich úradoch. Potom, po roku, ju aj deti milí Interpolicajti našli ... len aby si v následnom procese súd vypočul iba to, čo im narozprávala moja exka a aby návrat detí zamietli. To nám už ubehol pekný rok a pol od únosu detí. Stále žiaden kontakt s deťmi. Trvalo mi celý rok, kým sa podarilo cez odvolanie dosiahnuť zrušenie prvého rozhodnutia a nariadenie návratu detí na Slovensko. To už ubehli dva roky od únosu detí. Moja bývalá manželka, medzičasom slovenská majsterka Európy vo vyhýbaní sa súdu, v nepreberaní pošty, nekomunikácii, bránení v kontakte s deťmi a iných podobných disciplínach, takých bežných pre mnohé rozvedené matky, podala 2 mesiace po termíne odvolanie proti právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu. Milý francúzsky súd uznal za vhodné posudzovať (ne)prípustnosť takého odvolania a toto skutočne veľmi ťažké rozhodovanie mu trvalo ďalší rok. Nech slúži ku cti našim súdom, že by k takému uvažovaniu pravdepodobne nedošlo – a nech slúži ku cti nášmu úradnému šimľovi, že aj s jeho pomalým tempom by už deti mohli byť dávno u nás. To však ubehli spolu 3 roky od únosu detí. Súd znovu právoplatne a vykonateľne rozhodol o návrate detí na Slovensko. To bolo tak pred polrokom. Medzitým náš milý Francúzik, veľmi pravdepodobne sýty mojej predrahej bývalej manželky a jej dychberúcej povahy, samozrejme v plnom súlade so svojou prelietavou povahou a sklonmi k agresivite, pustil Silviu k vode. Toľko k naplneným snom a ilúziám: skôr či neskôr k tomu muselo dôjsť. Mojej exke, zdá sa, jej francúzsky sen spľasol ( len si to povážte, za tri roky! Ako sa len to celoživotné sľúbené a sľubované šťastie vie rýchlo minúť, nie?! ) Ako ju však poznám, radšej nechá spadnúť celý svet, než by uznala stav vecí – na úkor detí, ale veď tie nie sú dôležité, ani nikdy neboli, však Silvia? Milé francúzske demokratické a humánne policajné orgány si teda už asi pol rôčika každý deň lámu hlavu, či ten návrat detí na Slovensko, ktorý nariadil nadvakrát ich vlastný francúzsky súd vlastne je alebo nie je v záujme detí. Lebo veď všade v riadnej demokratickej spoločnosti si policajt ( výkonná moc ) môže a musí určovať, či to ten súd ( súdna moc ) vôbec správne rozhodol; alebo ako to vlastne urobiť, či to urobiť alebo radšej neurobiť; alebo nechať to uležať a potom sa uvidí. Podľa mňa ja preto je dnes Francúzsko a všeobecne celý Západ tam, kde je, ale to je iná otázka. Naše úrady dávajú od všetkého ruky preč, lebo veď toto je v právomoci Francúzov. Francúzi, nech im je ich, kedysi veľká a veľkolepá, dnes už len chradnúca a z dobroty do žobroty smerujúca vlasť milosrdná, nevedia, kam z konopí, lebo každý žiada svoje práva ( a štát im nedokáže na 1 kilo práv naložiť ani 10 deka povinností ). Tak sa naše dve slávne republiky, naše dva právne a demokratické štáty, zhnité horšie ako u Shakespeara, stávajú rukojemníkom vlastného občana, ktorý si z nich robí holubník, dojnú kravu, automat na práva, prekára ich, naťahuje a žartuje s nimi, zatiaľ čo úbohé deti – vlastne predmety a osobný majetok matky – musia držať hubu a krok. Inak ... inak milovaná mamička začne vyvádzať, začne očierňovať, začne citovo a psychicky vydierať a manipulovať, až kým im z ich hláv toho ich hnusného otca nevytlčie, nevytlačí, nepochová pod nánosmi času. Nakoniec, čas hrá v prospech únoscu – čo tam po skutočnom záujme detí, po prvom a jedinom záujme byť s oboma rodičmi ( rovnako )? Tento záujem sa predsa dá zmeniť, vymodelovať, vykonštruovať! A štáty? Tie sa len pozerajú, prípadne aktívne alebo pasívne asistujú pri únosoch vlastných občanov a pozerajú sa na vlastnú smrť zmyslu demokracie, smrť alebo exodus vlastného autochtónneho obyvateľstva, v konečnom dôsledku na vlastný úpadok. A prečo? Nuž, preto, lebo prílišným zdôrazňovaním práv sa akosi zabúda na povinnosti ( och, drahý predrahý socializmus s ľudskou aj neľudskou tvárou! Och, kde sú časy tvojej krásnej neslobody a dusivého poriadku! ) Takže z môjho pohľadu, z mojich skúseností hovorím: hanba Francúzsku a dosť hanba aj tomu nášmu Slovensku, môže si tu na návštevy chodiť, kto chce a ako chce! V jednom sme ale na tom u nás predsa len o niečo lepší: keď napíšete na úrad, odpovedia vám do predpísaných 30 dní ( ako odpovedia, tak odpovedia ). To od Frantíkov som teda žiadnu odpoveď nedostal, hoci som im písal a písal a písal ... Len sa mi vidí, že za pár rokov k nám Francúzsko aj tak dorazí a my, pohostinní akí sme, ho privítame, s otvorenou náručou. Padne ono, padneme aj my, tak sa to dnes vo svete nosí.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?