3:355:19:10:00 – nebráňte maličkým !

Autor: Erik Bogdan | 15.1.2014 o 12:36 | Karma článku: 11,29 | Prečítané:  1361x

Prešli 3 roky, 355 dní, 19 hodín a 10 minút od chvíle, keď som svoje milované dcérky videl naposledy. Včera, po tomto dlhom dlhom čase, sa mi konečne podarilo vidieť ich znova, na poldruha hodiny, i to však len pri príležitosti nového psychologického posudku. Úrady dvoch štátov ma presviedčajú, že všetko je podľa zákona, nestal sa žiaden trestný čin, porušenie občianskeho zákonníka sa rieši, ale vlastne nikomu nič nehrozí a nikomu sa nič zlé, protiprávne, nelegálne nedeje.

Počas posudku sa však stala dosť neobvyklá vec: deti, ktoré v čase ich nelegálneho premiestnenia ( ale nazvime ho radšej a popravde sprostým a hanebným únosom ) mali 7 a 5 rokov, si ma veľmi dobre pamätali. Saška a Miška nemali problém nechať sa obozkávať, vystískať, vyobjímať, pritúliť; nemali problém nechať sa chytiť za ruku, prijať malé darčeky, samé sa chytiť za moju ruku, predvádzať svoje zručnosti, spievať, tancovať, nakresliť obrázok, pózovať pre fotky ... všetko, čo robia deti pre svojich rodičov a čo je samozrejmé, hlavne, keď túžia po pozornosti a láske, po pochvale a uznaní svojho rodiča. Moje tajné nádeje, že to množstvo lásky, starostlivosti, opatery, úsilia, výchovy, ukazovania príkladu a vedenia; že to množstvo spoločných zážitkov a pekných chvíľ strávených spoločne v nich zanechali stopy – a to stopy nezmazateľné, sa splnili. Nie celkom úplne a dokonale, ale predsa len splnili. Myslím, že aj moja exka Silvia ( ktorá už medzičasom nie je, zdá sa, nikoho ), tým bola minimálne prekvapená a zaskočená; či skôr nahnevaná a žiarlivá. Ale toto nie je moje víťazstvo; ani jej porážka: je to malé víťazstvo lásky otca k svojim deťom a lásky detí k svojmu ockovi. Ako otec som hrdý na svoje dcérky, na Sašku a Mišku, na ich vnútornú silu – a na silu nášho puta. Pravda, toto malé maličké víťazstvo lásky je neustále napádané nenávisťou matky; hmm, alebo prinajmenšom zaslepenosťou. Svoju vôľu umožniť našim spoločným deťom, zrodeným z lásky, normálny kontakt so mnou iba prázdne proklamuje, herecky deklamuje, v skutočnosti však – hoci v tom nie je žiaden problém – deťom stále bráni vidieť ma, byť so mnou. Skutočnosťou je, že hoci je i s deťmi tu, na Slovensku a ešte tu bude niekoľko dní, odmieta mi deti dať na pár dní – na pár dní proti 4 rokom bez nich, bez akéhokoľvek kontaktu s nimi. Urobte si obraz, urobte si názor. Zhrniem fakty: deti matke neboli právoplatne zverené; v jej výlučnej starostlivosti sú protiprávne, či skôr v rozpore s občianskym poriadkom. Môj styk s deťmi nebol nijako obmedzený a už vôbec nie zakázaný. Deti sa v zahraničí nachádzajú nelegálne, bez môjho súhlasu. Práva detí a moje práva sú každým dňom našej odlúčenosti porušované, a to na ústavnej úrovni. Francúzske súdy už dvakrát právoplatne rozhodli o okamžitom návrate detí na Slovensko ( vo februári 2012 a v marci 2013, bez podania odvolania voči poslednému rozsudku ); rozhodnutia sú právoplatné a vykonateľné ... ale nič sa nedeje. Náš, slovenský súd doteraz právoplatne nerozhodol ohľadom detí nič definitívne; nakoniec, i tento nový posudok je len ďalším krokom v tomto už šiestym rokom sa ťahajúcom ( rozvodovom a zverovacom ) procese. Nemám rád drastické, radikálne riešenia; neznášam drámy a pôsobenie bolesti iným, najmä ak je to vedomé. Napriek tomu toto všetko bolo urobené ( a stále je to vykonávané ) našim deťom ... a mne. Áno, mohol by som to otočiť, urobiť to isté, neporušil by som žiaden zákon. Naopak, konal by som v súlade so zákonom a platnými zákonnými rozhodnutiami ... a v súlade so svojím vnútorným presvedčením. Som však mierny človek, idealista, skôr nekonfliktný typ a tak stále, očividne ako hlupák, ponúkam exke dohodu, kompromis, ktoré – ako je známe – musia byť neuspokojivé pre obe strany a iba vtedy môžu fungovať. Bohužiaľ, takejto dohody nie je schopná: čoho je schopná ( a zdá sa, že je to jediné, čo dokáže ), je pokračovať vo svojej zaslepenosti voči našim spoločným deťom, voči tomu, čo potrebujú, čo chcú, čo majú a musia mať k dispozícii: vlastných rodočov, oboch. Deti by mali vždy zvíťaziť – nie matka, ani otec – deti ! A nech by to bolo akokoľvek, každý rodič má len odhadom asi 4,5 roka čistého času ( po odpočítaní spánku, zamestnania/školy a aktivít mimo domova ) svojho dieťaťa, kým v šestnástich odíde z domu a rozbehne vlastný život. Napriek tomu sa rozvádzame, poväčšine z hlúposti a kvôli hlúpostiam; kvôli nevere, iným názorom, momentálnej situácii ( nezamestnanosť, menej peňazí atď. ), bez toho, aby sme mysleli na to málo času, ktorý môžeme svojim deťom dať. Myslíme len na konzumáciu vzťahu s iným rodičom, na to, čo dostaneme ( a nie na to, čo dávame alebo by sme mali dávať ); myslíme na seba a svoje potreby, túžby, sny – bez toho, aby sme brali ohľad na právo tých, za ktorých sme morálne, životne zodpovední – za spoločné deti. Ja hovorím, že ak neexistuje racionálny a objektívny dôvod, právo dieťaťa na oboch milujúcich a milovaných rodičov má a musí prevyšovať práva rodičov na svoj život, na miesto svojho bydliska, na rozhodovanie v mene dieťaťa. Tento druh egoizmu ale, bohužiaľ, zasiahol naše dcérky, Sašku a Mišku. Stali sa obeťou vlastnej egoistickej matky, ktorá nemá ani zbla empatie k iným, ba ani k vlastným deťom. Ako by sa cítila ona, ak by čo len mesiac ( 2% času oproti 4 rokom ) mala byť bez detí ?! Ako sa musí – ako je donútený - cítiť sa človek, ktorému niekto po 4 roky bráni vidieť jeho vlastné milované a milujúce deti?! Ako sa musí cítiť dieťa, ktorému najmilovanejšia osoba, vlastný rodič, bráni vidieť inú, rovnako najmilovanejšiu osobu, vlastného milovaného a milujúceho ocka?! Ľudia ako ona si však také otázky nekladú, nedokážu to, nie sú toho schopní, presahuje to ich morálne, citové, psychologické a ľudské možnosti. Jedno je však viac než isté: pravda a láska nakoniec zvíťazia. Často, bohužiaľ, býva neskoro a často ide o Pyrrhovo víťazstvo. Dúfajme, že matka malej Sašky a Mišky, medzičasom už veľkých 10 a 8 ročných slečien, sa spamätá; a že to bude čoskoro. Inak, obávam sa, bude raz neskoro pre ňu samotnú, keď sa jej ňou spútané a roky zväzované obete vymania z toho citového a manipulatívneho otroctva a zavrhnú ho, aj ju a ... pošlú všetko a všetkých dočerta, aby potom blúdili, osamelé a osamotené vo vesmíre rovnako studených bytostí s dierou uprostred duše. Chcem vyzvať všetky matky, ktoré doslova vlastnia deti a ktorých bývalí manželi a partneri boli a sú dobrými otcami; matky detí, ktorých otcovia sa zaujímajú o spoločné deti a chcú ich vychovávať, starať sa o ne, byť im normálnym dobrým otcom – nebráňte maličkým ! Čo urobíš tomu najmenšiemu z vás, akoby si mne urobil ! Ak zachrániš jediný život, zachrániš svet !
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?