Veci o bývalých a iné

Autor: Erik Bogdan | 15.1.2014 o 21:40 | Karma článku: 4,43 | Prečítané:  733x

Sú veci, ktoré o bývalých viete a ktoré sa nezmenili ani po vašom rozchode. Medzi nimi sú aj tie dobré, ktoré sa vám páčili, aj tie zlé, ktoré sa vám nepáčili. Napríklad, váš ex/exka bol/a vždy fakt kus – a, dofrasa, stále je! Alebo vždy meškala - a mešká stále! Na jednej strane je to hádam až milé, takto si spomínať a vedieť o sebe, lebo to vypovedá o dlhom čase strávenom spolu. Na druhej strane, hlavne pri tých negatívach, je nám hádam až ľúto, že ani po rozchode sa to nijako nezmenilo, nezlepšilo; zlomyseľnejším je ľúto, že toho času bolo až priveľa. A, akosi - smutným spôsobom - sa na tieto nedostatky a chyby môžete spoľahnúť.

Tak napríklad povedzme, že vaša bývalá vždy meškala a na to meškanie ste sa mohli priam spoľahnúť a počítať s ním. Potom sa náhodou stretnete na súde, kde už roky bojujete o vlastné deti, ktoré uniesla - a čuduj sa svete, stále mešká! No jasné, mohol som s tým počítať, poviete si. Ale vždy akosi snáď až dúfate ( nie bez nádeje na súčasné zmiernenie jej besnenia ), že keď ste boli taký hnusák, že od vás odišla a našla si iného, tak že tento hrdina-donchuan a zlodej detí v jednom jej aspoň v niečom prospeje: ale nestáva sa, aspoň nie až tak často, ako nás presviedčajú potemkinovské vizáže a tmavé okuliare cez celý ksicht. Potom napríklad viete, že vždy vyzerala tak priemerne, no dosť dobre iba vtedy, keď bola šťastná, lebo akosi celá žiarila ... a keď na ňu pozeráte, akosi nevidíte tú krásavicu, ktorou mala byť, len nejakú starnúcu tridsiatničku blízko štyridsiatky, ošumelú a sivú. A potom ešte viete, že vždy bola hrdá a pyšná, že si nedala rozkazovať a búrila sa a že sa vám to páčilo, nevadilo to, lebo ste nikdy nepotrebovali vládnuť, mať moc a využívať ju na presadenie seba a svojho názoru. Zrazu vidíte osamelú ženu, pohltenú samou sebou, chytenú do vlastnej pasce, z ktorej sa nedá ujsť ( kvôli tej pýche ) ... a je vám jej skoro ľúto, nebyť toho dlhoročného súdu s ňou, kvôli jej neústupčivosti, nebyť toho, že musí byť vaším protivníkom, lebo to tak chce ona. Viete o jej nedbalosti v čistote oblečenia - a znovu tento nedostatok nachádzate na zašpinenom oblečení detí, ktoré dovlečie za sebou, ako suitu, ako ministádočko otrokov a obdivovateľov, príliš slabých na odpor, príliš závislých na jej akoželáske a akožezáujme. Viete, a napriek hnevu, zlosti, často oprávneným a prirodzeným; napriek boju s ňou a dôvodom, pre ktoré ste sa rozišli a rozviedli ( či skôr vo vašom prípade ona sa rozišla s vami a boli ste rozvedený = trpný rod ) ju tak trochu ľutujete – a v tej ľútosti ľutujete aj seba a spoločné deti; ľutujete jej rodičov, ktorí asi niekde chybili. Ľutujete vlastné deti, deti ktoré považuje iba za svoje, lebo inak by bola úplne sama; ľutujete seba ... a aj sa hneváte, aj sa sám sebe čudujete a smejete, sem-tam sa rozcliviete a rozplačete pri drámach v telke, žijete svoj život a veríte, že existuje alebo neexistuje odpustenie, láska, priateľstvo medzi ľuďmi, spása. Mrzí vás, že ten druhý sa odvtedy nezmenil k lepšiemu, že je stále tá mrcha, ten hajzel, čo platí hlavne vtedy, ak ste sa rozviedli škaredo, ako je peknou tradíciou. To je vždy, keď sa niekto zachoval voči tomu druhému strašne nefér a hlúpo: väčšinou ten, kto sa chcel rozviesť. Hoci samozrejme, všetci robíme často hlúposti a tomu druhému zle, rozvod je predsa len dosť veľká vec, najmä keď ide o deti. Nuž a ten, kto na ne nemyslí, iba na seba a svoj hnev, svoje túžby, svoje potreby a plány, potom odvrátenou stranou svojej šťastnej mince platí nešťastím iných, toho druhého, detí, starých rodičov, kopy ďalších ľudí. Tie hlúpe a nefér veci sa potom vrátia a vypomstia v podobe dlhých súdnych ťahaníc o deti a o výživné; v podobe zrkadlenia nenávisti a hnevu tým druhým, z ktorého sa stáva obeť a o mnoho rokov neskôr aj v zrkadlení a výbuchu zlosti a hnevu tých nevinných a bezbranných detí ... nuž takto vyzerá rozviesť sa škaredo, aspoň pre tých, ktorí by to náhodou nevedeli. Mrzí vás, že ten druhý stagnuje a vy vlastne s ním; že strácate energiu, čas a peniaze na veci, ktoré nemuseli byť a sú zbytočné, hlúpe, malicherné alebo hoci aj zvrátené alebo zásadné a morálne nespochybniteľné, zatiaľ čo právnici a sociálka sa na vás priživujú a cicajú z vás aj to posledné. Zatiaľ vám, akoby mimochodom, pomedzi prsty a možno aj cez posteľ preteká život a chlapi a ženy, ktoré tam sú, len aby tam boli, aby tam bolo niečo a nie nič, prázdnota, tak strašne zívajúca oproti prázdnote vás samotných. Tie osoby sú čoraz horšie, čoraz zbytočnejšie, čoraz márnejšie a stratenejšie, až kým vám nedôjde, že tým horším, zbytočnejším a márnejším ste vlastne vy, ale nakoniec dosť pravdepodobne predsa len aj oni. Prídete na to a zistíte, kde ste urobili chybu a že ste starý a že hoci máte pred päťdesiatkou, nechcete nič alebo že chcete ( znova ) všetko: lásku, odpustenie, pokoj – ale viete, že to nedostanete, tak sa upnete k niečomu inému, cudzopasiac a prežívajúc na deťoch, ktoré vás odsudzujú za tie hrozné a hlúpe chyby, ktoré ste urobili a zločiny, ktoré ste na nich spáchali; aj vás zároveň ľutujú; aj zároveň ľúbia a vyčítajú niečo, čo sa už nedá napraviť a vrátiť späť. Alebo sa upnete na kamarátky, futbal, aktivity, šport, turistiku, štrikovanie, kostol, čokoľvek, len aby ste vyplnili prázdnotu, zahnali a prehlušili svedomie, strach zo smrti a súdu, akoby to naozaj pomáhalo a akoby vám naozaj odpustili tí, ktorým ste tak strašne ublížili. Čas uteká, nikto sa nemení, nič sa nemení, každý na vás kašle, vrátane vás samých ( platí to v oboch prípadoch ), deti sa čoraz viac vzďaľujú. Prechádzate časom ako púšte, stávajúc sa pomaly časom a púšťou. Vaše nedostatky a prednosti sa objavia znova, vo vašich deťoch alebo v úplne cudzích ľuďoch, teraz, o pár rokov, vždy rovnaké, nihil novum sub solis a vy dúfate, že ďalšie generácie budú vyspelejšie. Ak máte šťastie, tak aj skutočne sú. Alebo, ak máte skutočne šťastie, stále veríte v postupné zlepšovanie sveta a aj ho na konci života tak trochu vidíte. Nakoniec konečne umriete a je to vyslobodenie pre všetkých a od všetkého. Na hrob vám príde zatancovať nenávistná stará osoba, stíhaná vlastnými démonmi, rovnako súžená a rovnako sýta bytím, len odmenená a potrestaná zároveň o niečo dlhším časom na zemi. Malé kruhy sa uzavrú, hádam v nádeji, že sa raz stanú priamkami.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?