Dal som deťom telefón

Autor: Erik Bogdan | 16.1.2014 o 9:44 | Karma článku: 9,66 | Prečítané:  1063x

Predvčerom som dal deťom telefón. Nie sú to obyčajné deti a nie je to obyčajný telefón; ale reakcia bola rovnaká, ako u každého dieťaťa – tešili sa, žiarili im oči, hlavne staršej. Jej oči však žiarili aj z inej, skrytej a skrývanej príčiny. Pretože to nie sú obyčajné deti a to nie je obyčjaný telefón.

Moje deti, moje zlaté dcérušky, Saška a Miška, sú momentálne kdesi v autobuse, ktorý ich hádam deň a pol odváža na miesto vo Francúzsku, kde sa rozhodla žiť ich matka. Trmácajú sa, skrčené na sedadlách, menia polohy, je im dlho, potrebujú na záchod, natiahnuť si nohy, chceli by radšej behať po lúke alebo bicyklovať, sú nervózne, nevyspaté, otlačené – ale musia sedieť na sedadle autobusu, ktorý ich odváža dvetisíc kilometrov ďaleko od miesta, kde by v skutočnosti mali byť, od ich jediného a skutočného domova, odo mňa. Nevideli sme sa skoro štyri roky. Nepočuli sme sa, nevideli, nemali žiaden kontakt. Ich matka to nechce, hoci na to nemá žiaden dôvod, aspoň nie racionálny a objektívny. Kto ma pozná, vie to; a myslím, že to vie i ten, kto čítal – dobre čítal – nejaký ten môj blog. Deťom som dal telefón u znalkyne, ktorá mala po tomto odlúčení urobiť psychologický posudok detí, mojej exky a mňa, našich vzťahov, odporučiť spôsob a frekvenciu kontaktu rodičov ... veď to asi poznáte. Bola to moja jediná možnosť, ako vidieť deti a byť s nimi aspoň chvíľku. Nakoniec z toho bola polhodinka u znalkyne a hodinka v bufete, anonymnom, cudzom, v danej chvíli jedinom možnom mieste. Stretnutie bolo ... no, čo budem písať: ale dievčatá boli neskutočne zlaté, nebol žiaden problém, mali sa ku mne, skoro ako keby sa toho nebolo toľko stalo. Ale stalo sa a ony to cítili, hlavne staršia. Telefón, odovzdaný pred znalkyňou a matkou, bol dobrý strategický ťah, aj keď som to tak spočiatku nezamýšľal. Ale takto budem môcť s deťmi aspoň telefonovať, teda dúfam v to. Ten telefón je tenkou niťou, ktorou sa môžem spojiť s mojimi dcérkami, aspoň dovtedy, kým nedospejeme k lepšiemu riešeniu. Dúfam, že to bude skoro, hádam ešte tento rok. Včera som deťom volal: ozval sa mi hlas zo záznamníka v nemčine. Takže som hneď vedel, že asi sú na ceste. No nemyslel som si, že to bude autobusom – tú cestu z Francúzska, kedy sme sa i s mojou mamou trmácali celú noc a ešte celý deň domov, bez detí, bez toho aby sme ich čo len videli, tú hnusnú cestu si pamätám veľmi dobre. A hoci som predtým autobusy neznášal, teraz ich priam nenávidím; nenávidím ich o to viac, že jedným takým musia cestovať moje deti; o to viac, že jeden z nich mi ich unáša preč. Mám len ten telefón a ony majú len ten telefón, kým sa to vyrieši. Majú ešte potlačené tričká s našimi fotkami; majú fotorámčeky k posteliam s našimi fotkami; majú náhrdelníky a náramky odo mňa a od babky ... no ako verím, dúfam, viem a cítim, v sebe ukrývajú oveľa väčšie poklady, oveľa väčšie tajomstvá, oveľa väčšie hĺbky, než by sa kto odvážil predpokladať – ukrývajú, doslova ukrývajú a strážia v sebe lásku ku mne a moju lásku k nim. Strážia ju v sebe pred ňou, akoby to bol zločin; niečo zakázané, nedovolené a neželané – až tak sa museli ohnúť, pokriviť. Nebolo už toho dosť, Silvia? Je život tam až taký úžasný? Stálo a stojí Ti to všetko za ten pohľad na deti – ak by si dokázala vidieť ich mojimi očami, vidieť to, čo nevidíš alebo nechceš alebo nedokážeš vidieť? A najhoršie je, že je viac takých otcov, ktorí majú namiesto detí len telefón; že je viac takých Silvií. Nestačilo to všetko? Deti by si predsa len zaslúžili mať oboch milujúcich a milovaných rodičov poruke, na dosah, kedykoľvek – a my, rodičia, máme najvyššiu povinnosť im to dať. Nás dať.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?