Viac ako zákon ?

Autor: Erik Bogdan | 1.2.2014 o 8:49 | (upravené 1.2.2014 o 8:56) Karma článku: 10,25 | Prečítané:  1005x

Keď tak čítam „rádoby“ srdcervúce výlevy pani Andrey, ktorá protiprávne premiestnila „svoje“ dve dcéry z Francúzska na Slovensko, nedá mi nereagovať. Som totiž v úplne opačnej pozícii – nuž a protiklady sa priťahujú, nie?

 

Táto milo pôsobiaca pani celkom otvorene priznáva, že keď si vyhliadla Francúzika, nemala ani rozum ani oči. A tak jej to ostalo po celé roky; dokonca si dala urobiť dve deti, v cudzej krajine. To muselo byť fakt hrozné, nie? To jej však nebránilo celkom rozumne a s otvorenými očami, keď sa už s Francúzikom navzájom omrzeli, naplánovať a zrealizovať únos spoločných detí. Zaujímavé, ako jej ten Francúzik nakoniec prospel: aj si užila života v cudzej zemi, aj jeho, aj rozum jej nový narástol, aj oči - ako v rozprávke. Všetci dobre vieme, že takých rozprávok je strááášne veľa - viem, že mi mnohé z čitateliek dajú zapravdu. A možno, že jej prospel ešte aj inak, a ešte len bude prospievať, keď z neho vytlčie nejaké výživné, bežné ako v tej hnusnej cudzej krajine ... Tak si kladiem kacírsku, sexistickú, provokatívnu, ukrižovaniahodnú otázku: má to teda snáď znamenať, že mnohé ženy nie sú - a to po celé roky ! - schopné robiť rozumné rozhodnutia? Nemali by sme im vziať, aspoň dočasne a po racionálnom testovaní, obmedziť právo vyberať si životnú cestu, či aspoň plodiť deti s mužmi ich slobodného výberu? Alebo že by práve toto správanie pani Andrey bolo to dokonale premyslené a rozumné správanie - premyslené na roky dopredu? Čo to tu naznačujem? Feministiky, haló, zobuďte sa! Ak sa totiž chcete rovnať mužom, musíte byť schopné robiť rozumné - rozumej nie citovo založené - rozhodnutia ! Ale za také určite nemožno považovať vykonávanie nelegálnej činnosti, ak už nehovoríme o nemorálnosti. Ok, ok, vraj tam bolo nejaké násilie, označované v jej prípade za „brutálne". Nazvite ma hnusným, nazvite ma bagatelizátorom: boli aj trestné oznámenia v cudzej krajine na toho jej Francúzika? Či máme len jednostranné tvrdenie, bez dôkazov a bez pravdivej podstaty? Budem predpokladať tento prípad; či skôr budem vychádzať skoro z istoty, že k násiliu na deťoch nedošlo a nedochádzalo - a o tom ostatnom si dovolím pochybovať. Máme byť vari znova kŕmení už trochu obohratou platňou „muž=násilník a to vždy, žena=obeť a to vždy"? a možno vôbec uveriť žene, že nemala rozum a oči, vo veku, keď evidentne už mala staršie dieťa, syna, teraz už gymnazistu ( to mali s tým Francúzikom? ) - nuž, chvíľkové pobláznenie to určite nebolo, keď sa mňa pýtate. Žeby nás niekto od začiatku zavádzal?

Nuž ale rozoberme si výroky pani Andrey, ako to už len tí hnusní chlapi vedia, všetko citáty, v zátvorke komentár: Existuje ešte spravodlivosť? Ako to, že mňa a moje deti život tak trestá? ( paranoja a sociopatia, napádanie zákonnosti ). Muži sú ale nevyspytateľní. ( zovšeobecňovanie + a ženy nie? ) Zo šarmantného muža sa vykľul brutálny násilník ( zo šarmantnej ženy sa vykľula, napríklad, hnusná zádrapčivá sebecká mrcha, psychická a citová tyranka - taký zriedkavý scenár? ). Zlomená duša však bolí oveľa viac ako tá fyzická ( pravda pravdúca, a vy to viete, preto nám kradnete naše milované deti! lebo veď my chlapi predsa nie sme ľudia, nemáme rovnaké city a pocity ako vy a je treba sa nám pomstiť, no nie? Kto je tu teraz sexistický a mrcha?! ). Po pár mesiacoch života u rodičov na Slovensku narušil našu pokojnú atmosféru list z Francúzska ( ahá, takže Francúzik sa chce biť o „moje" deti? a po druhé: ja tu rozhodujem o tom, aká tu je atmosféra, že je pokojná a basta! ) Vydýchla som si. ... som neporušila žiaden paragraf, takže som nemohla byť ani stíhaná. ( no nie je to krása, že ten rodičovský únos nie je trestným činom? unášajme, unášajme, unášajme, nič sa nám nestane! Hurá ! ) No ja som si istá ..., že ako rozvedená žena ... mám právo ... odviesť ... svoje ... deti do bezpečia ( ja som si istá - blahoželám k právnickému vzdelaniu, titulu a megalománii, pretože ste, milá pani, právnicky múdrejšia než dokonca Najvyšší súd SR! Nuž, vážená pani Andrea, aj ako laik viem povedať, že nie - nemáte pravdu: deti sú spoločné a predsa len máte nejaké záväzky k ich otcovi a k nim samotným, hoci ste tak prešťastne rozvedená a tak prešťastne máte nového chlapíka na krku ). ... by bolo porušené právo detí na zdravý duševný vývoj, na lásku a právo na prednostnú ochranu a pomoc ( takže do práva detí, teda podľa pani Andrey nepatrí styk s vlastným otcom? zatiaľ nám nebolo dokázané to jeho - domnelé - násilie a už vôbec nie násilie voči deťom. a verím, že ani nikdy nebude; lebo veď to už by musel byť fakt mrcha chlap, čo by zdvihol ruku na dieťa, to je jasné ) Po troch rokoch súdnych sporov a prieťahov som si myslela, že by už konečne mohol prísť vysnívaný koniec. ( nuž, pani Andrea, roky sporov a prieťahov, ako sama priznávate, boli spôsobené iba z vašej strany, ale veď to je osvedčená nacistická prevychovávacia taktika: naťahovanie času, nie? mne to však pripadá, česť niektorým Francúzikom, že ten Váš bývalý je nejaký neodbytný a o deti sa vytrvalo bije, čím to asi bude? Žeby ich fakt mal rád a túžil im byť otcom? nie je to neslýchaná drzosť? ) potom, za prítomnosti celej rodiny, som ju ( obálka z Najvyššieho súdu ) s trasľavými rukami ledva otvorila. Ani som nedýchala a so mnou aj moje deti... slzy v očiach... zalapala som po dychu ( bohužiaľ, také typické: jasná manipulácia detí, očierňovanie otca, zaťahovanie do svojich-dospeláckych problémov, ich identifikácia s manipulátorom-matkou, folie à deux, prevzaté scenáre ... nájdete tam toho kopu ). Keď sa na Slovensku cítime ako-tak bezpečne, konečne pomaly zabúdame na preplakané a prekričané dni a noci, prečo máme znovu prežívať to isté? ( znovu paranoja: prečo len ako-tak bezpečne, u vlastných rodičov, s novým priateľom ...? pomaly zabúdame, hm: alebo skôr rýchlo, programovane, cielene, príkazom, aj tým nemým, manipulačne, vydieračne - veď to poznáme, však pani Andrea? ) ... súdy nezaujímajú pocity mojich zakríknutých, tichých detí, ktoré odmietajú styk aj komunikáciu s násilníkom ( ak sú deti naozaj také, po 3,5 roku pokojného života s Vami a obklopené láskou svojich blízkych, bez stresov, tak asi s Vami a Vaším spôsobom výchovy niečo nie je v poriadku, nie? Pri ich únose od otca mali koľko - 3,5 a 4,5 roka, takže čokoľvek by zažili, mali by teraz byť ok, nie? Lenže, počkať, ahá, to vlastne Vy ich stresujete, ničíte vlastnými citovými výlevmi a vydieraním, zaťahovaním do svojej vojny s Francúzikom, mýlite a dezorientujete ich, takže sa nedivte, ak sú zakríknuté a tiché! odporúčam posúdiť a riešiť odborne ). Nariadenie návratu by spôsobilo nenapraviteľnú ujmu. Boli by vytrhnuté z prostredia, v ktorom sa cítia bezpečne, ktoré dôverne poznajú. Náš odchod z Francúzska bol hlavne v ich záujme. ( únos detí im spôsobil nenapraviteľnú ujmu. Únos detí ich vytrhol z prostredia, kde boli doma, ktoré dôverne poznali. Únos detí bol jedine vo Vašom záujme, p. Andrea. pretože utiecť vie každý; utiecť je najľahšie, nepotrebujete ani kus rozumu a ani kus očí. zostať a riešiť problém, to dokáže málokto - a musím povedať, že medzi tými „málokto" je strašne veľa žien, oveľa oveľa viac než mužov ). Úlohou každej matky od narodenia jej detí, je chrániť ich až do poslednej kvapky krvi. ( predstavte si, je to aj úloha každého otca! dokonca sa mu nakladá ešte oveľa viac, ale ... o tom potom. lenže niektoré to tak preženú, z rôznych psychologických dôvodov a príčin, že si uzurpujú právo na spoločné deti, ktoré považujú za svoj osobný majetok, s ktorými môžu, ba musia, nakladať podľa svojej a jedine svojej vôle ). To je to, čo od nás očakávajú naše deti. Bezpečie. ( a to im berieme, keď sa rozchádzame, rozvádzame, a najmä, keď ich unášame desiatky, stovky, tisíce kilometrov ďaleko od druhého rodiča. Také deti už nikdy nespoznajú a neuveria v bezpečie, lebo ten nebezpečný, či skôr tá skutočne nebezpečná je stále s nimi ). Splodenie dieťaťa mužom sa v našej spoločnosti mylne pokladá za právo podriadiť si ženu aj s deťmi. Opak je ale pravdou. Osobne to nepokladám za správne. Násilník musí z kola von.( otočme to a bude to viac zodpovedať pravde a skutočnosti: splodenie detí so ženou sa mylne pokladá za právo mať deti a ženu. Opak je ale pravdou. Osobne to nepokladám za správne. Obeť, označená za násilníka a tyrana - rozumej muž, manžel a otec - musí z kola von, ale platiť by mal a kráľovsky, nie? )

Viete, i ja sa borím so zákonmi a súdmi, a to už štyri roky. Môj problém je trochu jednoduchší, ale na druhej strane zložitejší. S bývalou, nazvime ju ľudovo „exka", Slovenkou ( a ja som tiež Slovák ), máme dve dcérky, Sašku a Mišku, teraz 10,5 a 8,5. Našla si Francúzika, tiež cca o 10 rokov staršieho a o x Eur bohatšieho a zdrhla aj s deťmi za ním. Ale vraj už spolu nežijú, aj jej sa až tak veľmi asi nedarí, ale hrdosť je hrdosť, pýcha je pýcha a blbosť je blbosť, tak čo, pravda? Deti stále neboli slovenským rozvodovým súdom zverené nikomu z nás, a to je už 4,5 roka po rozvode! ( týmto zdravím platné zákony SR ). Samotné francúzske súdy už dvakrát rozhodli o návrate detí na Slovensko. Exka však tieto rozhodnutia nerešpektuje; ja zasa považujem direktívne odobratie detí matke za krajné riešenie. Tiež som konfrontovaný s nesúladom morálky, spravodlivosti a zákonov, ale nenapádam ich: bojujem v rámci nich a v rámci možností, ktoré mi poskytujú. Teoreticky a papierovo mi dali zapravdu; prakticky, hlavne kvôli sociopatickým vylomeninám exky je výsledok nulový. Ba, ešte mám francúzsky Najvyšší súd ( hoci neviem prečo by sa mali obťažovať, keď môjmu návrhu bolo vyhovené ); a potom mám ešte ten Štrasburg, jak dobre, že ho máme, nie? To sa môžem tešiť, spoločne s pani Andreou a obaja na úplne opačných koncoch barikády, že o pár rokov, možno o tri-štyri, ten Štrasburg vyjde. To už deti budú skoro dospelé.

Nuž, čo na záver: hanba únoscom detí! Hanba tým, ktorí im pomáhajú, aj keď nevedia nič s istotou, nič konkrétne, nič z oboch strán. Hanba systému, ktorý podporuje a toleruje nezákonnosť, hoci aj u rodiča. Kde sú časy, keď sa hranice, fyzické i morálne, nedali prekročiť len tak?! Asi fakt budeme musieť vymrieť, my, hlúpa stará generácia ( a možno i ďalšie dve-tri ), kým ako ľudia dospejeme natoľko, aby sme nekradli deti tým, ktorí ich ľúbia a ktorými sú ľúbené - a keď sa naučíme rýchlo, účinne, nemilosrdne trestať tých, čo tak robia. Pretože toto sú skutoční zločinci proti ľudskosti, proti ľudstvu - tyrani vlastných detí. Vlastne, väčšinou tyranky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?