Občan zlyhal, štát to kryl, zaplatíme všetci. Hlavne deti.

Autor: Erik Bogdan | 4.6.2014 o 21:49 | (upravené 4.6.2014 o 21:57) Karma článku: 4,20 | Prečítané:  667x

V medializovanom prípade únosu malej Zuzany zo Španielska matkou došlo k rozuzleniu, aspoň čiastočnému – rozhodol súd v Štrasburgu. Prípad sa ťahal nejaký ten rôčik, hoci predsa len nie tak dlho ako ten môj – nuž, aspoň pre niekoho to funguje.

Takže tu máme únoskyňu, ktorá si niečo zmyslela, jedného pekného španielskeho dňa vzala svoje a jedine svoje dieťa a vykonala záchranu, spasenie, dobrý a správny skutok. Potom tu máme otca dieťaťa, ktorý si dovolil o dieťa bojovať, keď už sa naňho vykašlala manželka, lebo inak skutočne nemá čo na robote ani kam pchať svoje nervy a čas a peniaze. Ale nakoniec, nie je predsa podstatné, čo bolo, alebo je medzi rodičmi, ide o dieťa, nie? Teda sspoň teoreticky. Ale pre mňa, ten, kto si dieťa uzurpuje výlučne pre seba a bez toho, aby mal objektívny, racionálny dôvod, v skutočnosti na dieťa nehľadí – hľadí iba na seba. V tomto prípade, Bože odpusť mi, je to matka. ( Ak nič pred touto vetou, tak toto určite zobudí vás, zúrivé prívrženkyne, ohnivé obrankyne svojich komplexov. Špeciálny odkaz iba pre vás: hryzte! trhajte!  ) Fakt, teda že matka je v tomto prípade uzurpátorka a že urobila niečo protiprávne, je nepopierateľný. Nakoniec, v podstate to uznal aj ctený súd až hen, na nemecko-francúzskom pomedzí; či skôr priznal, že náš milý štát jej nesprávne a nespravodlivo dával zapravdu.

Kratučká rekapitulácia: matka ušla od otca dieťaťa, uniesla dieťa so sebou. On podal návrh na návrat dieťaťa ( podal ho na náš súd ), uspel. Ona sa odvolávala až po náš veľactený Ústavný súd, uspela ( okrem toho, že čas a minimálny kontakt s otcom zatiaľ hrali do karát jej ). Otec sa obrátil na súd v Štrasburgu, uspel. Výsledok? Osoba ( ktorú hádam ani nemožno nazvať občanom, lebo občan je konštruktívnou súčasťou štátu ) a ktorá dobrovoľne žila v inom štáte, tam splodila a porodila dieťa s občanom toho iného štátu,  urobí niečo protizákonné a svoj pôvodný štát žiada o ochranu ( a podporu ). Náš štát sa najprv zachová rozumne, zváži, rozhodne o návrate. Matka sa odvolá a ten istý štát rozhodne opačne, teda návrat dieťaťa zamietne. Potom sa odvolá otec, na jediné miesto, ktoré mu vo svetskej spravodlivosti ostáva, na veľmi slávny súd v Štrasburgu. A – čuduj sa svete – prvé rozhodnutie štátu bolo správne; druhé nie. Navyše, my všetci, ako občania tohto štátu, zaplatíme otcovi dieťaťa nejaké smiešne peniaze, o ktoré mu vôbec nešlo. Pretože čo je skutočným výsledkom? Matka, únoskyňa, presadila svoje, napriek rozumu, napriek právu, napriek svojej zjavnej nepravde a nezastávaniu správneho a spravodlivého postoja. Súd v Štrasburgu šmarí otcovi nejaké peniaze a tým si umyje ruky; umyje si ich v krvi dieťaťa, obrazne povedané. Všetko to zaplatíme my, ostatní občania, spoluobčania Osoby. Dieťa bude manipulované dovtedy, kým si na otca ani nespomenie, či skôr tak, aby si naňho spomenulo až o niekoľko desiatok rokov. Lebo dieťa už asi ostane v rukách matky. Ako vec a doslova.

Nuž, vážení, je to hanba a krutosť a donebavolajúca nespravodlivosť! Prvá veľká vina a hanba je na matke, ktorá nemala a nemá schopnosť, vôľu ani sa dohodnúť, ani sa vôbec zamyslieť nad právom dieťaťa mať oboch rodičov rovnako. Druhá veľká vina a hanba je na štáte, vrátane toho slávneho európskeho, že nedokážu vytvoriť mechanizmy, aby k takým situáciám jednoducho nedochádzalo. Zlaté časy socializmu! Kontrola na hraniciach, bez papiera neprešiel ani vtáčik-letáčik. Ok, nech si dospelí migrujú, koľko chcú, keď ich to baví: ale pohyb detí by mal byť dôsledne a prísne kontrolovaný. A nech mi nikto nehovorí, že sa to nedá a blabla, všetky tie typické slovenské „ale“ a „nedá sa“ – dá sa! Tretia veľká vina a hanba je na konkrétnych sudcoch, lebo veď vždy rozhoduje konkrétny človek a nie abstraktný štát, že neudržali zúrivkyňu na uzde. Dôsledkom bol ďalší taký monsterproces na našom milom Slovensku, zbytočné konanie v Štrasburgu a následné fiasko pre naše milé Slovensko, lebo v tom máme naozaj veľké nedostatky a bordel a máme sa za čo hanbiť.

Všetci dobre vieme, že existuje množstvo zákonov a pravidiel, ktoré by sme ako člen EÚ mali implementovať do tých našich, začleniť ich a používať ich – ale nerobíme tak. Papaláši, ktorí sedia tam hore, v politike a v ( eu ) parlamente, vedia o všetkom, ale sú ticho, nerobia nič ( okrem žabomyších vojen a vyžierania korýt ) a ak sa niečo také náhodou vyskytne, veď toľko zaplatíme a bude pokoj, nie? Existujú lehoty pre konania o návrate dieťaťa – nikdy sa nedodržia. Existujú vnútroštátne zákony a mechanizmy, ale nikto ich nevyužíva. Mení sa mentalita ľudí ( viď príklad kultivovaného a priekopníckeho európskeho Severu ), ale u nás si sedíme na pätách a zadok si utierame lopúchmi.

Navyše, ale nakoniec celkom v duchu tejto filozofie ničnerobenia, pchania hlavy do piesku a zatĺkania očividných problémov, podľa komentárov v telke, náš štát sa hanbiť nemieni, situáciu meniť nebude ( lebo veď to funguje celkom dobre nie? To len tisíce detí ročne, zbavené milujúcich a milovaných rodičov, to je samozrejme v poriadku, pravda?! ). To radšej nabubrelo a strašne sprosto bude vyrevúvať do sveta, že my to poženieme niekam ešte vyššie. Všetko namiesto toho, aby sme si všetci pekne sadli, urobili celonárodnú diskusiu, besedovali v telke, postavili človeka z ľudu proti tzv. odoborníkovi a nech tam na mieste pred celým národom rieši, urobili referendum, hocičo, len konečne niečo urobili. ( Bože, ale žiadne komisie! Keď chcete problém pochovať, zriaďte komisiu, to vám povie každý dobrý byrokrat ) Ale to sme celí my, národ ovcí, baranov, zadubencov, nafúkancov v politike, starých štruktúr na súdoch, natvrdlých a rovnako zastaralých štruktúr na sociálkach, všetko česť tým niekoľkým výnimkám. No, a kým sa tak nestane, tak vy všetky tie slávne matky, samé vychovávajte deti, ktoré vám za tú vašu pokrivenú „lásku a opateru“ nebudú vďačné; nebudú môcť byť. Pretože im dlžíte ich vlastného, milujúceho a milovaného otca a ste natoľko ... nízke, že nedokážete prekonať samé seba; ani len kvôli tým deťom nie.

A riešenie, ktoré zaručene bude fungovať aj na našom milom Slovensku? Nuž, asi musíme postupne vydochnúť, my, tá sprostá generácia, kým naše deti alebo ich deti dosiahnu spravodlivosť. Len sa pýtam, či fakt musíme byť už dávno mŕtvi, aby sa deti mali o niečo lepšie, ako sme sa museli mať my ( museli, lebo naše matky sa tak rozhodli, česť výnimkám ).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?