Najprv správne odpovede. Pod „správne“ samozrejme myslím také, ktoré diktuje zdravý rozum. Môj zdravý rozum mi hovorí, že odpovede musia byť „áno, áno, nie“. Zatiaľ čo prvé dve totiž riešia skutky, činnosť, ku ktorým je treba zaujať ( odmietavé ) stanovisko, posledná sa týka informácií, poznania. Nuž a informácie ešte nikomu neublížili – ale činnosť a skutky už ublížili kdekomu. Nemám nič proti tomu, aby deti získavali informácie a poznanie z akejkoľvek oblasti. Naopak, mám niečo proti tomu, aby boli vychovávané „homo“ osobami. Takže to pôjdem tak zaškrtnúť, moja vec. Kto má zdravý rozum, pôjde to zaškrtnúť rovnako.
Niektorí priaznivci „homo“, rôzni ich sympatizanti a tzv. horlivci za demokraciu budú kvákať, že aj oni majú práva, bla-bla. Figu borovú! Kto kedy videl, aby menšina dirigovala väčšinu? Toto je vari demokracia? Vôbec nie! Takže, ak máme povedzme 96% ľudí normálne orientovaných a 4% ľudí „homo“, je predsa vylúčené, aby táto menšina mala alebo si nárokovala rovnaké práva ako väčšina. Vylúčené. A vôbec, odkiaľ niektorí dostali nápad žiadať niečo na základe svojej orientácie? Už len základné veci: môže vari Turek alebo Kurd v Nemecku hovoriť svojím jazykom na úrade, na súde? Nemôže! Môže Alžírčan alebo Maročan vo Francúzsku hovoriť na úradoch svojím jazykom? Nie, nemôže! Mexičan, Kubánec, Číňan, Filipínec v USA? Nie! Kde sa to v nás berie tá ... absurdná hlúposť? Komu sa chceme zavďačiť? Čo tým sledujeme? Chceme byť vari „demokratickejší“ ako „demokrati“ zo Západu, ktorých ani nenapadne trápiť sa osobne i legislatívne nad výnimkami a možnosťami, ktoré majú naše menšiny? Či skôr, ak tak robia, je to jasným dôkazom, ako u nich anarchia a rozklad pokročili. A kde skončí táto naša anarchistická verzia demokracie? Kde a ako skončíme my? Povedal by som, že nakoniec v anarchii a nie v demokracii.
A ešte jedna otázka: pýtal sa vôbec niekto dieťaťa, či chce byť vychovávané „homo“ osobami? Má byť, môže byť, malo by byť dieťa informované o tom, čo takíto ľudia vlastne robia inak ako 96% ostatných, normálnych ľudí? A nech budem homofóbny a nenávistný a neviemaký, je to môj osobný postoj, ale ja mám k takej činnosti prirodzený, zdravo-rozumovo a zdravo-ľudský odpor. A ak by to chúďa dieťa malo vedieť o tej skupine to, čo dospelý, asi by tiež povedalo jasné „nie“. Lenže, samozrejme, my sa ho nepýtame; tak, ako sa ho nepýtame ( a/alebo nerešpektujeme ) mnoho iných dôležitých vecí, ako napríklad zverenie do opatery po rozchode rodičov atď.. A samozrejme, nič mu nevysvetľujeme, lebo by sme boli zvrhlí a dieťa by sme tak morálne, psychicky a citovo miatli, krivili, ovplyvňovali. Hádam predsa nebudeme dieťaťu hovoriť o tom, že títo „homo“ sú ako ostatní, ale keď príde na vec, tak to robia tak a onak ... ! Isteže, ani páry normálnych ľudí nerobia súkromné veci pred deťmi, aspoň nie tie „hardcore“. Lenže ide o celý spôsob života, všetky maličkosti, z ktorých sme formovaní od narodenia po smrť ( lebo rodičia v nás ostávajú aj potom, ako opustíme rodné hniezdo ). Ide o to, aký vzor ukážeme svojim deťom. A jedno je tu veľkou pravdou: málokto z nás sa môže – alebo by sa mohol – pozrieť hrdo do očí svojich predkov a povedať: som vás hodný, pozdvihol som náš rod, ľudský rod, túto krajinu?! Koľkí z nás by obstáli pred očami našich predkov, ktorí by nad všetkými našimi kompromismi, sivou zónou, demokratickými právami, právami osobnosti a inými vynálezmi iba opovržlivo odpľuli? Koľkí z nás pôjdu tou správnou, ale ťažšou cestou, keď tá nesprávna je taká ľahká? Nie sme vari dlžní urobiť pre svoje deti to isté, čo urobili pre nás našim predkovia, alebo ešte lepšie – ich predkovia? Nie sme vari povinní to urobiť; ba urobiť ešte lepšie, lebo moderná doba nám dáva ešte lepšie podmienky a ešte lepšie možnosti?
Ale my nie: napriek tomu všetkému sme naopak dostali nápad vytvoriť možnosť zveriť dieťa ( ktoré nevznikne inak než spojením muža a ženy, ešte aj pri klonovaní ) „homo“ osobám! Myslím, že by sme raz a navždy mali také snahy zakázať; jednoducho zakázať a pobrať sa opačným smerom, akým sa uberáme teraz. Myslím, že by sme mali všelijaké slobody skôr obmedzovať ako rozširovať. Myslím, že by sme vládu mali skôr upevňovať ako uvoľňovať. Myslím, že diktatúra a/alebo tyrania ( v antickom zmysle slova ) je vždy lepšia ako demokracia ( aspoň v podobe, akú vidím dnes ). Myslím, že prijatie, nesenie a uvedomovanie si vlastnej zodpovednosti, dôležitosti našej úlohy vo svete, svojho zmyslu vo väčšom pláne prírody alebo Boha je vždy lepšie ako ľahtikárske, pôžitkárske, bezmyšlienkovité a konzumné voľkanie si v bahne. Myslím, že by sme sa mali konečne spamätať, zapojiť zdravý rozum a zo všetkých svetov, starého i nového, východného i západného, si brať len to skutočne dobré, prospešné, zdravé, rozumné. Inak si vykopeme pekne hlboký hrob – sebe i svojim deťom, ich deťom, všetkým.
Zvykneme sa pokladať za civilizovaných; nadradzujeme sa nad tzv. menej civilizované národy Ázie, Afriky, Južnej Ameriky. Vadia nám už len takí moslimovia na Blízkom východe a severnej Afrike: stále do nich babreme, šprtáme, rozvraciame, snažíme sa ich „priviesť k demokracii“ ( podľa vzoru istej krajiny, vývozcu demokracie, blahobytu a civilizácie ). Lenže opak je pravdou: to my upadáme; to my vymierame; to my duchovne, morálne, eticky a geneticky skapíname - nie oni! A keď niektorí udrú späť, lebo už toho majú plné zuby, cítime sa ukrivdení, oprávnení za všetky bomby, ktoré sme na ich zhodili pred a potom, cítime sa uspokojení, utvrdení v našej krivej pravde.
Takže siedmeho tam pôjdem; keby som mal byť jediný na celom Slovensku, tak pôjdem. A bude vaša vina, keď vy ostatní nepôjdete a hlavne, keď nezaškrtnete správne odpovede, odpovede zdravého rozumu.
