reklama

Kto v tomto štáte chráni deti?

Ľudia sú všelijakí, dobrí, zlí, horší, lepší. Zákony vraj platia pre všetkých. Máme demokraciu, svoje práva a slobody - všetci sme predsa občania. Všetci, okrem detí – tí občanmi nie sú; a ani dlho nebudú. A tak zatiaľ, čo rôzne skupiny dospelých občanov majú svoje práva, deti práva nemajú a ich práva nechráni NIKTO.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Už som o tom trochu písal ( a vždy budem, „kým Kartágo nebude zničené“ ): keď sa rodičia dieťaťa rozchádzajú, niekto z nich dieťa unesie. Zákonite, lebo veď s niekým to chúďa bývať musí, nie? Lenže až pričasto sa stáva, že únoscom sú tie tzv. citlivé, emocionálne, jemné bytosti, zvané ženy: stáva sa to v 95% prípadov, ak nie viac. Ženská jednoducho odíde, zabalí všetko, čo sa jej hodí ( hlavne nezabudne decko, lebo to je dobrá zbraň a páka, pravda?! ) a zmizne. Neráči dvíhať telefón, naopak, ráči sa náležite tváriť ako najúbohejšia obeť – a je to! Že to decko reve ( počuteľne aj nepočuteľne, vovnútri, utajene, aby matka nepočula! ) za otcom a domovom, to jej nevadí, veď ona už ho dá do laty! A teraz formálne akože nastupuje sociálka, v 95% prípadov ako hrdinský obranca náležite sa tváriacej najúbohejšej obete, ženy, hoci by mala chrániť to revúce decko. A čo táto sociálka robí konkrétne? Pomáha zatajovať miesto pobytu dieťaťa pred jeho vlastným otcom. Pomáha žene, z moci úradnej ( a úradného šimľa ), predlžovať izoláciu dieťaťa od vlastného otca. Rozpráva sa výlučne so ženou a ak sa aj rozpráva s otcom, všetko len uloží a božechráň, aby s tým niečo urobila! Na žiadne podnety otca zásadne nereaguje, alebo pekne ale zásadne ich odpinkáva, všetko podľa predpisov a zákonov, s maximálnymi lehotami ( akurát aby nebol podžub ). Na súde drží sociálka VŽDY stranu žene, aj keby neviem čo hovorilo v prospech otca alebo aspoň striedavky. A hoci sa otec dieťaťa už dávno sťažoval na ( postupne sa zhoršujúcu ) situáciu v manželstve a rodine a žiadal sociálku o pomoc ( ktorá aj tak nebola poskytnutá ) a teda keď naša sociálka zlyhala ako orgán sociálnej ochrany dieťaťa, teraz sa nehanbí „zastupovať a chrániť“ dieťa tým, že ho dlhodobo a bez akejkoľvek korekčnej akcie necháva v rukách únoskyne. Konflikt záujmov ako vyšitý, ale formálne je vraj všetko v poriadku. A ani nehovorím o tom, že keď „teta“ zo sociálky príde na súd a ledva vie, o čo a o koho ide, s otcom a s dieťaťom v živote nehovorila, s matkou možno, ale dávno a že po súde si nakúpi, skočí do obchodov pozrieť nový tovar a že po návrate na pracovisko sa všetkým kolegyniam pri kávičke sťažuje, ako sa tam všetci hádali a koľké hodiny tam musela stráviť ... . Orgán, vytvorený na to, aby chránil dieťa a rodinu, teda v skutočnosti absolútne nič nechráni a nič účinne nerobí: nechráni právo dieťaťa na oboch rodičov rovnako, nechráni právo oboch rodičov rovnako na dieťa v kvalitatívne a kvantitatívne rovnocennom rozsahu, nevymáha rodičovskú zodpovednosť, nesankcionuje ( už vôbec niekto chyroval o nejakých pokutách, udelených výchovných opatreniach, zastupovaní pred súdom na objektívne doležených dôkazoch )? Nikto nikdy nič také necyhroval! Podobne impotentné, viac či menej zámerne, viac či menej vedome, sú aj súdy, bez rozdielu pohlavia osoby sudcu. Ombudsmani nefungujú, ich konštatovania a správy sú tak možno na smiech a nikto si z toho nič nerobí. Polícia sa vrcholne alibisticky bráni, že vraj nebol porušený zákon, tak nemôžu nič robiť. Nepomôže ani nahlásenie nezvestných, trestné oznámenie, nič – všetko zastavia, zamietnu, odložia, presunú ... a veď tých postupov na odpinkanie je toľko, no nie? Dieťa samotné nemá ani dostatok rozumu, ani samostatnosti, ani žiadne peniaze, ani status občana, takže sa nemôže obrátiť na nikoho, aj keby chcelo – teda aj keby sa chcelo pustiť do boja o vlastné práva, ktoré mu jeho milujúca mamička surovo osekáva každým dňom, každou minútou izolácie = manipulácie. Takže tie citlivé, emocionálne, jemné bytosti, zvané ženy sú agresormi, vyrobia minimálne dve obete ( dieťa a otec dieťaťa ), ale nikto sa tých obetí nezastane. V prípade otcov to nie je také hrozné, lebo ten má aspoň teoretickú šancu niečo urobiť ( hoci, ako sme videli, márne ); ale to chúďa dieťa, v skutočnosti nikým a nijako účinne nebránené, nechránené, nikým nezastupované, sa stáva obeťou v rukách vlastnej matky. A keďže nie je občanom, nie je dosť vyspelé a nemá možnosti ani prostriedky na svoju vlastnú obranu, ochranu a zastupovanie, obeťou aj zostane – obeťou, ktorej bude okrem vlastnej matky ubližovať každodenne aj samotný štát tým, že nič nerobí.
To, že naše úrady majú v tomto maslo na hlave, vedia všetci, všetci tu doma aj veľa ľudí na európskej úrovni. Naše zákony, ktoré, ak by boli aplikované, nie sú až také zlé a ktoré nová legislatíva iba vylepšuje, nechránia neobčanov, nechránia deti, nechránia bezmocných – naopak, zdá sa, chránia a bránia agresorky, únoskyne, uzurpátorky, klamárky, sociopatky, ktoré nedokázali pochopiť, že dieťa patrí obom rodičom rovnako. Pretože akonáhle je po vzťahu, začína vo väčšine prípadov násilie; násilie voči deťom.
Hej, a ak si myslíte, že všetko, čo tu píšem, je prehnané a vlastne nemožné, tak sa zobuďte – okrem prípadu mojich, ok, našich detí, je to prípad mnohých dobrých otcov a ich detí. Toto násilie sa v menšej či väčšej miere každodenne opakuje na stockách detí; ročne ich bude niečo cez dvanásť tisíc – kuknite si štatistiku rozvodov a budete vedieť.
A riešenie? Rozšíriť status občana na všetkých od narodenia, resp. od počatia. Výrazne zreformovať sociálku, povyhadzovať staré štruktúry, kávičkárky a mizantropky, dôsledne objektivizovať ich činnosť, dôsledne vykonávať zákony, kontrolu rodiny, opatrení, rodičov a detí, zabezpečiť právne zastúpenie detí pred súdom osobitným právnikom ( ex offo alebo pro-bono ), presadiť povinnú mediáciu, presadiť povinnú striedavku do konečného rozhodnutia, zakázať odsťahovanie rodiča po rozchode nad povedzme 100-150 km ( okrem skutočne výnimočných prípadov ) ... je toho dosť a dosť, čo sa dá urobiť. Stačí sa spýtať otcov, ktorí na vlastnej koži zažili bezprávie a bezmocnosť, ktorí zažili na vlastnej koži tie najrôznejšie prejavy najrôznejšieho znásilnenia skutočných a dôležitých práv detí i seba samých – oni vedia, čo je treba urobiť! Stačí chcieť a netrepať o demokracii, slobodách dospelých, keď ide o práva detí. Ony sú prednejšie.

Erik Bogdan

Erik Bogdan

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

snažím sa bojovať za spravodlivosť a ostať človekom Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu