Nebyť jediného – avšak toho najdôležitejšieho bodu pri rozvode – detí, tiež by som exku nemusel nenávidieť. Ale takto? Zaslúži si, ej veru, zaslúži! Takže nie, nemienim pokrytecky tvrdiť, že to tak nie je, keď to tak objektívne je; a nebudem reagovať ani na „svätuškárov“, ktorí ma už len za slovo „nenávisť“ odsúdia na hranicu. Nenávisť je podľa mňa prirodzená, niekedy potrebná, ba niekedy aj žiaduca. Láska, ktorej nás všetkých tak usilovne od narodenia učili, je koniec-koncov, keď veci dospejú „do hrubého“ ( ako hovoríme tu, na Východe ), iba krehkým pozlátkom na hrubom, temnom tele nenávisti, nepriateľstva. Toto je bohužiaľ už stav, kedy všetko rozumné skončilo a nedá sa použiť pre pokračovanie; dialóg zastal na mŕtvom bode, nie je možný – nepriateľstvo sa príliš vyhrotilo. Pravda však môže byť len jedna - a pravda je taká, že reakcia je vždy iba odpoveďou na predošlú akciu, nikdy nie naopak.
Keď sa rozvádzate, väčšinou to medzi vami neklape, nesúhlasíte, hádate sa, vyčítate si kadečo, neviete sa dohodnúť. Nie sme výnimky: počas siedmich rokov nášho rozvodového a zverovacieho konania sme si navzájom naložili, čo sa do nás vošlo; ba aj viac. Keď ale idete na súd, naivne dúfate, aspoň na začiatku, že tretia strana vás spravodlivo rozsúdi: predsa len, je to vám obom cudzí človek, vážený, pozná zákony a spravodlivosť, mal(a) by rozhodnúť správne a spravodlivo, rozumne, nezaujto, podľa zákonov. Tento prípad však nenastane nikdy. Ak ide o deti, spravodlivosť nenastane, ak pravda, nedošlo na striedavku. K vašej vzájomnej doterajšej partnerskej nenávisti ( ktorá ale časom pominie, čo viem určite, lebo táto časť nenávisti k exke u mňa pominula a zmenila sa na odpor a pohŕdanie ), sa pridruží – bohužiaľ - doživotná, odôvodnená a pochopiteľná nenávisť kvôli rozhodnutiu toho cudzieho človeka o vašich spoločných deťoch. Zverovanie detí iba jednému rodičovi, bez rovnocenného styku oboch rodičov s nimi totiž túto všeobecnú, rastúcu a inými priživovanú nenávisť nielenže zrodí, ale ju ďalej povzdbudzuje, živí, rozjatruje rany, je jej hlavným zdrojom a príčinou. Vznikne situácia, ktorú ako dobrý rodič, ako človek a ľudská bytosť nutne musíte vnímať ako nespravodlivosť, spáchanú na niekoľkých ľuďoch, a to odhliadnuc od praktických a logistických ohľadov problému ( tie sú ľahko riešiteľné ): vezmú vám vaše deti, ktoré milujete a ktoré ste (spolu)vypiplali od bábätka a dajú ich osobe, ktorú nepovažujete za dobrú osobu ( ok, pretože sa rozvádzate, príčina zhodná s následkom ). Sám nie ste bez chyby a viny, to vám je jasné; lenže ani ten druhý nie – ibaže vy odteraz máte byť bez detí, platiť výživné, prípadne prísť o byt a domov, po čase perspektívne prísť aj o tých pár chvíľ s deťmi namiesto polovice ich času, na ktorý ste len pred pár dňami mali prirodzený a nescudziteľný nárok a ony tiež ... . Primyslite si k tomu bránenie alebo úplné marenie styku už pred a počas rozvodu ( a kdeže ešte po ňom?! ), nedajbože únos do zahraničia, priamu a nepriamu manipuláciu detí, citové vydieranie, psychické vydieranie, materiálne vydieranie detí, ich vedomé odcudzovanie vlastnému nerezidentnému rodičovi ... a máme nenávisť ako vyšitú. Perfektne uvarená na diaľku, pomaly vstrekovaná priamo do žíl, paráda, no nie? Tomu všetkému by sa dalo zabrániť, zastaviť to – zverením detí obom rodičom, ale tento spôsob – paradoxne, absurdne, alebo skôr cielene a úmyselne - nezvolí nikto. Potom by predsa neexistovali súdne spory, spory o výživné, spory o výchovu, spory o styk; neexistovali by právnici, sudcovia, asistentky, sociálne pracovníčky, azylové centrá, mediátori; neexistovali by možnosti na priživovania a obohacovanie sa na hlúposti a zákernosti mršín bývalých ľudských bytostí!
Pretože, pravda pravdúca, z dvoch rodičov sa nakoniec, po rozvode, pri rozvode, ba často ešte predtým, vždy ukáže jeden z nich, technicky vzaté, ako mrcha, ako odporný človek, ako v podstate zlodej a násilník. Vždy je totiž jeden z nich ukrátený, ožobráčený o deti, väčšinou aj o majetok, byt, auto, určite však o domov – a ten druhý, pravdaže „hrdinsky“, „iba voľky-nevoľky“, ako obetu, „nie pre seba, pre deti“ – získa všetko; všetko, čo je dôležité, na čom skutočne záleží. Prečo inak by sa o deti niekto pri rozvode bil, naťahoval, keby to bolo také zlé, taká povinnosť, také starosti, trápenie, zodpovednosť, záväzok? Ale na druhej strane, aké je hrdinstvo – alebo kde je v tom zdravý rozum: dať deti iba jednému rodičovi, ktorý nevyhnutne nemôže stíhať starostlivosť za dvoch rodičov, resp. starostlivosť kombinovanú aj s materiálnym zabezpečovaním rodiny? Neklesá tu kvantita a kvalita rodičovskej starostlivosti? Hoci by nemuseli klesať, lebo deti majú predsa druhého rodiča, ktorý sa o ne chce starať? Čo hrdinské alebo aká racionalita je v uzurpovaní si rodičovstva len jedným z rodičov? Aké dobro pre takto ochudobnené a ( aj vedome ) ochudobňované deti tým môže vzniknúť? Prečo, v mene čoho, s akým racionálnym odôvodnením sú popierané rovnaké práva väčšiny členov bývalej rodiny, ale je presadzované akési ( neexistujúce ) právo iba jedného člena bývalej rodiny? Len preboha nevytiahnite ten smiešny „argument“ a dôvod zverenia iba jednému rodičovi hádky partnerov a potrebu pokojného prostredia: pretože je dokázané a nad slnko jasnejšie, že ak majú obaja rodičia deti rovnako, zakrátko po rozvode sa už jednoducho nemajú o čom hádať. Potom teda v mene väčšej jednoduchosti života po rozvode? Je predsa dokázané, že život sa tým len skomplikuje a zhorší a navyše: pre dieťa je akože „lepšie“ sa odsťahovať do iného mesta, desiatky, stovky, ba tisíce kilometrov ďaleko? Pre dieťa je lepší iba jeden rodič namiesto dvoch? Pre dieťa je lepšia iba jedna sada starých rodičov, jedna sada príbuzných – tých „správnych“? Ak si to myslíte, asi vás treba riadne potriasť, aby ste sa zobudili z toho (femi)nacistického prevýchovného, uzurpátorského a ľudsky neskutočne nehodného sna.
Ale vrátim sa k nenávisti: nie, nezabudol som, nemohol som, vždy sa okolo nej točím, áno, v kruhu: na koho sa teda môžete hnevať za takúto manipuláciu detí, za takúto každodennú nespravodlivosť, krivdu, za takú ujmu pre vás a pre deti – na úkor pochybného, hnusného a odporného pocitu uspokojenia druhého rodiča, mrchy, mršiny a nie ľudskej bytosti? Nuž, na deti sa, samozrejme, hnevať nemôžete - tie sú obete, ako vy. Na úrady sa hnevať môžete, ibaže bezvýsledne – nezasiahnu, k náprave nedôjde. Na svet sa hnevať môžete, môžete burcovať, písať, hlásať ... ale nikto vás v skutočnosti nevypočuje, neurobí nič účinné, nič skutočné. Ich sa to predsa ( zatiaľ, teraz ) netýka a nakoniec, rozhodujú o tom predsa súdy, nie? Boháčom a právnikom sa to aj tak nestáva a chudoba nech sa súdi, no nie? K tomu všetkému sledujete plynutie času, ktorý vám ukrajuje každým dňom z toho, čo patrí (aj) vám – z času s vlastnými deťmi, času vlastných detí, spoločného života. Prinajmenšom frustrujúce, aspoň ak ste boli a ste rodičom, akým ste mali byť a máte byť; prinajhoršom ... viď Gajdár a spol.. Na druhej strane máte skoro fyzicky pred očami ( niekedy dokonca naozaj pred očami ) už spomínanú mrchu, mršinu bývalej ľudskej bytosti, ktorá vaše spoločné deti uniesla do iného mesta, iného kraja, iného štátu akoby už toto nebola hrubá manipulácia. Platíte výživné, nemáte nič, len holý zadok, lebo o všetko ste prišli pri rozvode, bývate u rodičov, lebo na viac nemáte, chodíte do roboty a z platu sa vám skoro nikdy nič nezvýši, lebo nie ste zlodej ani klamár, len sa poctivo živíte poctivou prácou. Máte príliš veľa voľného času a príliš málo príležitostí ľúbiť, konať niečo pre svoje deti, svojich blízkych, márne bojujete o to, čo vám patrilo, čo vám malo naďalej a už dávno patriť, pozeráte sa na staré fotky, kedy bol svet ešte v poriadku, hneváte sa, žialite. Kúpite deťom mobil, platíte ho, ale nedovoláte sa aj dva týždne alebo tri, s výhovorkou ( ktorá je pravdaže skutočným dôvodom a pravdou pravúcou ), že to deti si sami riadia telefón, nenabili, zabudli, nepočuli; prípadne, že s vami nechcú hovoriť. Ako keby bolo normálne, že by dieťa nechcelo hovoriť s vlastným rodičom! Medzitým, s viac-menej istotou, táto odporná bytosť, ktorá sa neváha nazývať matkou a to hrdinskou, lebo „osamelou a ťažko skúšanou“, deti úmyselne manipuluje, očierňuje vás poznámkami na vašu adresu, zaťahuje ich do vášho sporu, citovo a psychicky ich vydiera, odflákava výchovu, aby bola u detí populárna, prípadne im natíska nového otca, s ktorým chrápe podľa potreby, lebo ju roky živil a dohodil robotu, aby ju nevyhodili zo štátu ako príživníčku, vymýšľa deťom samé atrakcie a rozptýlenia, zavaľuje ich krúžkami a najrôznejšími činnosťami – len aby nemysleli, nerozmýšľali, nespomínali ... a aby zabúdali, zvykali si na nové, na iné, na túto formu skutočnosti. A tak sa chúdence deti, samy obete, chtiac-nechtiac a postupne, stávajú obrazom tejto odpornej stvory; v záujme zachovania zdania riadneho života ( že všetko je ok tak, ako je ) sa identifikujú s touto pokrivenou sobou a osobnosťou, na úkor seba, vlastnej minulosti, prítomnosti a budúcnosti, na úkor vlastného zdravého citového a psychického života a vývoja. Samozrejme, ony za to nemôžu – môže za to vaša ex ( pretože to v 95% prípadov platí o tzv. matkách ).
Všetko to, čo som napísal o akejsi všeobecnej mrche rodiča a človeka, na 100% platí na moju bývalú manželku, Mgr. Silviu rodenú Staškovú, nech je jej tá ďaleká cudzia zem pľuhavá a ťažká pod nohami, kdekoľvek chodí. Pretože ona sa odjakživa pachtila za vlastníctvom, za majetkami a pozlátkom, túžila mať to, čo majú druhí, za každú cenu a na úkor kohokoľvek-čohokoľvek: nuž, či niečo z toho naozaj dosiahla, je otázne. Isté je len jedno: veľa, príliš veľa z toho, čo „má“, v podstate ukradla, ukradla mne, ukradla vlastným, spoločným deťom, ukradla všetkým naším príbuzným. Všetko s pomocou, mĺkvym alibistickým súhlasom alebo nečinnosťou tzv. štátu, s postupným, vyvydieraným súhlasom vlastných rodičov, ktorých pohanila a ktorým svojou existenciou bude navždy ukazovať ich vlastné zlyhanie. Nielen, že ju raz celkom určite prekľajú a budú jej zlorečiť vlastné deti, ktoré kazí a kriví; ale nutne ju musím preklínať i ja a všetci moji aj jej príbuzní, ktorým ublížila, ubližuje a pravdepodobne bude ubližovať.
Zainteresovaní, ktorí o týchto veciach rozhodujú, vedia, že pri použití zákonov, aj tých deravých, ktoré máme, by takéto situácie vznikali iba zriedka; že by sa im dalo zabrániť a určite aspoň minimalizovať negatívne dopady a nehorázne neprávosti niektorých z bývalých partnerov-rodičov. Títo zainteresovaní vedia, že riešenie, dobré riešenie, reálne a realizovateľné riešenie existuje. My ostatní, na druhej strane zainteresovanosti, obete, môžeme len jedno – nenávidieť: vynútene, nutne, nevyhnutne, oprávnene.
A na záver fundamentalistický citát na rozprúdenie vašej krvi: „Či nemám mať v nenávisti tých, čo nenávidia Teba, Pane, a s odporom sa odvracať od tých, čo povstávajú proti Tebe?“ Mám! Musím! Chcem! Rovnako by som musel nenávidieť seba samého, ak by som druhému rodičovi ukradol spoločné deti tak, ako to urobila ona. Samozrejme, na takú zodpovednosť, svedomie a empatiu u mojej exky sa spoliehať absolútne nemôžem – to skôr peklo zamrzne a nebo zhorí. Bohužiaľ; bohužiaľ pre chúďatá deti.
