Z bežného človeka radikálom ( dobra )

Autor: Erik Bogdan | 14.5.2015 o 13:10 | Karma článku: 2,66 | Prečítané:  653x

Vychovali ma k pravde, spravodlivosti a láske. Dali mi dobré základy pre to, aby som mohol byť rovnako dobrým človekom, ako boli a sú oni.

Aby som sám, z vlastnej vôle a presvedčenia zdieľal  hodnoty, riadil sa tými istými princípmi a zákonmi ako oni. Ba, pravdaže, niekedy okolo puberty, som sa búril, odporoval, robil opak – ale nakoniec som prijal za svoje všetko, čo mi vedome i nevedome, ústne i príkladom odovzdávali v nádeji a viere, že uspejú. Vychovali ma možno nevhodne, aspoň pre tento svet, aj keď mne sa vždy videlo, že ma vychovali normálne, s láskou, dobre.

Naučili ma hovoriť pravdu, hľadať ju, vidieť ju. Naučili ma poriadku, akejsi vnútornej disciplíne, dali mi ( či skôr len ho správne nastavili ) vnútorný morálny kompas,  takže vždy dokážem cítiť, keď je niečo nesprávne, zlé; keď niekto robí niečo zlé, nepsrávne, ničivé. Naučili ma hľadieť na svet a posudzovať ho ich – a teraz už aj mojimi – očami, kritériami, mierkami, hodnotami. Naučili ma nevyhýbať sa zodpovednosti za svoje činy, stáť si za svojím presvedčením, neuhýbať, neustupovať, neprispôsobovať sa, len kvôli ( dočasným ) výhodám. Naučili ma veriť v dobro v človeku, veriť, nádejať sa, ba tak trochu sa niekedy aj spoliehať na to, že v každom je podobný morálny vnútorný kompas, že všetci predsa zdieľame tie isté alebo veľmi podobné hodnoty. Naučili ma veriť systému, byť poslušný zákonom, pracovať v medziach systému, ale neprijímať ho automaticky, slepo – naopak, vylepšovať, alebo ho aj kritizovať, ak je to potrebné z hľadiska pravdy, funkčnosti, správnosti, spravodlivosti. Nenaučili ma podvádzať. Nenaučili ma klamať. Nenaučili ma používať násilie. Nenaučili ma vulgárnosti. Naopak, naučili ma mať k nim odpor, brániť sa im, chrániť sa pred nimi, brániť pred nimi aj svojich blízkych. Nepripravili ma na ľudí, ktorých takto nevychovali – ktorých vychovali zle: ku klamstvám, vytáčkam, odmietaniu zodpovednosti; k relativizovaniu, zľahčovaniu, bagatelizovaniu. Nevychovali ma dokonca ani k tomu, aby som takých ľudí toleroval, keď sa s nimi prídem do kontaktu, keď sa ma ich činy dotknú, keď ma poškodia. A nakoniec – nenaučili ma pokore, takže som hrdý, ba niekedy aj pyšný: bojujem zaťato, vytrvalo, súc presvedčený o pravde, ktorú zastávam a bránim a nepozerám, proti komu stojím, či je to jeden, dvaja, tridsiati alebo hoci celý štát, taký som pyšný! A že som sám v tomto svojom boji? A to by ma malo zastaviť? Vystrašiť? Prinútiť zľaviť? Nikdy!
Takže i teraz, keď mi exka ukradla a uniesla vlastné deti, keď ich odporným spôsobom každodenne manipuluje, citovo zneužíva ba týra v dvetisíc kilometrov vzdialenej krajine ( Francúzsko ), nemôžem a nebudem mlčať. Nebudem hovoriť o čiernom, že je biele len preto, že je to výhodné, že sa to patrí alebo že je nebodaj podľa nejakej zvrátenej logiky neslušné hovoriť čiernemu, že je čierne a bielemu, že je biele. Nebudem mlčať a znášať nespravodlivosť, keď táto nespravodlivosť a krivda musia byť vynesené na povrch, na svetlo božie a právom byť potrestané. Nebudem sa ukrývať za právnické kľučky a laxnosť systému i konkrétnych ľudí ako to robí moja exka, Mgr. Silvia Bogdanová, rodená Stašková z Vinného; nebudem sa pchať do medzier v ľudských zákonoch, keď všetko vo mne priam kričí, že to je zlé, nesprávne, že to niekomu ubližuje, že to ubližuje mojim – našim spoločným deťom. Nebudem vŕšiť klamstvo na klamstvo, nebudem si vymýšľať a primýšľať stále nové historky len preto, aby som čím viac ľudí presvedčil o tom, že ja mám pravdu – keď viem, že to tak nie je. Tak to však robí moja exka , osoba, ktorá sa veru má za čo hanbiť, z čoho kajať, za čo si hlavou biť o múr, za čo sa báť predstúpiť pred ten najdôležitejší a najspravodlivejší Súd, za čo byť preklínaná tými, ktorým vlastným vedomím konaním ublížila a každodenne ubližuje najviac.  Kto seje zlo, zožne zlo a je vždy porazený, porazený už len tým, že sám a z vlastnej vôle zlyhal v konaní dobra, ktoré je našou povinnosťou a právom; a kto bojuje za správnu vec, nemôže byť nikdy porazený, aj keby hoci zomrel. Ale áno, už samotný boj ako taký je zlý a boj je vlastne vždy porážkou ... ale aspoň bojovať za niečo správne, spravodlivé a pravdivé, nie?
Takže popravde: nemohol som mlčať, keď sa vtedy ešte oficiálne moja manželka začala zliezať s Francúzikom – a nemlčal som, bil som na poplach ( pravda, zbytočne ). Nevera totiž je „iba“ nemorálna a nie je protizákonná, takže nikto nič neurobil – ani preto, aby ochránil deti pred rozpadom rodiny a nemorálnou osobou, hoci pred tou už by tie deti nejako chrániť asi niekto mal, aspoň podľa mňa. Ale nevera v podstate neexistuje, pretože vo chvíli nevery už loajalita tej osoby k pôvodnému partnerovi – a vlastne ani k sebe samému -  neexistuje, takže nezrádza, technicky vzaté, nikoho: ja viem, sofistika ! ). Nemlčal som, keď mi ukradla deti z domova, uniesla ich k milencovi a ukrývala sa kde-kade, ako keby jej hrozilo niečo iné, než len  hanba a pohŕdanie, morálne odsúdenie, aké si len taká osoba zaslúži. Jediné, čo potrebovala, bol čas, aby sa – povedané skoro biblickým jazykom – utvrdila vo svojich zločinoch, aby mala dosť príležitostí zmanipulovať naše spoločné deti. To sa jej postupne darí, čin absolútne ohavný a donebavolajúci, ale také veci predsa nie sú, pravda? Od roku 2008 pre ňu už nikdy nebol problém klamať pred súdmi, pred policajtmi, pred najrôznejšími orgánmi – klamať o mne, o našom živote, o sebe, o čomkoľvek. Odvtedy už pre ňu nikdy nebol problém vymýšľať si historky o domnelých problémoch medzi nami, mstiť sa za domnelé krivdy; snaha zničiť ma finančne ( lebo veď Francúzik ju za poskytnuté služby zabezpečil a keď sa jej presýtil – ako inak! – našla si na bohatom Západe prácu za veľké peniaze ) a snaha zničiť ma citovo a psychicky cez deti, cez ich manipuláciu, ich týranie, ich pretváranie na svoj škaredý, hnusný obraz, ktorý je oveľa oveľa viac obrazom Doriana Graya, než obrazom nejakej matky-hrdinky.
Musím povedať pravdu, lebo tak ma vychovali: áno, som nahnevaný, ale nahnevaný právom: rozbili mi manželstvo, ukradli a uniesli mi deti, ťahajú ma po súdoch ( lebo normálny človek predsa nemôže odsúhlasiť, že mu niečo ukradnú! ), medzitým prevychovávajú moje zlaté a milované deti ako tí najlepší nacistickí prevychovávači za vojny. Povedané pekne: nemám niekoho rád? Popravde povedané, áno, nemám niekoho rád, znova právom. Bojujem s niekým zo všetkých síl, zaťato, vytrvalo? Áno, právom a som povinný tak robiť. Mrzí ma všetko to negatívne, čo musím znášať a to, čo vyzerá ako negatívny čin, hoci ním v skutočnosti nie je? Áno, mrzí, ale s takou osobou na druhej strane sa ničomu z toho nedokážem vyhnúť. Budem takú osobu aj naďalej pranierovať, odsudzovať, vynášať na svetlo jej skutky, bojovať proti nim a proti nej, zákonnou cestou? Áno, budem. Je to moje svetonázorové, hádam až náboženské presvedčenie, moja viera. Pomôže to? Popravde, neviem, asi nie; určite však nepomôže ani opak, ani ničnerobenie, ani vzdanie sa, ústup pred týmto zlom, zatváranie očí, voľkanie si v budúcnosti, kedy sa všetko na dobré obráti.  Jedno je však isté: ona získa ešte viac času, prašivé to „víťazstvo“, či skôr len pocit víťazstva – ale to jej predsa stačí. Lebo áno, až taká je slepá, zaslepená a seba samú zaslepujúca, taká primitívna, taká krátkozraká, taká studená a taká neľudská, taká nehodná mena človek a ešte menej hodnejšia mena matka. Mnohé, čo sa od r.2008 stalo, by sa stať nemuselo, nebyť jej činov – moje reakcie boli totiž vždy iba reakciami; Newtonove zákony nepustia. S aspoň ako-tak normálnou ženou by sa malo dať nejako dohodnúť: s ňou sa ale nikdy dohodnúť na ničom rozumnom nedalo, nedalo a nedá. Žiaden kompromis, žiadne pochopenie, žiadna empatia, žiadne win-win situácie,: vždy musí byť len to, čo chce ona a tak, ako chce ona. Nikdy som nebol menej ani viac ako ona ( aspoň do r.2008 ); nikdy som nechcel viac, ako mi patrí a aby deti mali to, čo patrí im. Nikdy som neurobil nič, čo by nechcela, čo by jej škodilo, čo by ju ranilo, čo by jej ubližovalo. Ten, kto tak urobil a kto tak stále robí, bola ona a je ona sama. Najhoršie na tom je, že ubližuje vlastným deťom, našim deťom. Deti zverili mne, takže ich uniesla do zahraničia. Dovtedy ich tam spracovávala a spracováva, kým neodrapocú jej pesničku, jej slová, jej názory; kým to nebude vyzerať, že to majú v krvi. Lenže ja viem, čo také deti majú v krvi a viem, že sa veľmi mýli, fatálne mýli, je tak vedľa, ako je vedľa nakoniec kopa iných zúrivých matiek, ktoré tiež bránia dobrým otcom v bytí dobrým otcom. Večná hanba takým a nie ich  oslavovať !

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?