Opozičníkom

Autor: Erik Bogdan | 15.5.2015 o 12:40 | Karma článku: 4,45 | Prečítané:  1154x

Priznám sa, blog je taký môj ventil: vypíšem sa a je mi lepšie. Nezáleží mi veľmi na tom, či to niekto číta: ak číta, dobre, ak nie, aj tak dobre.

Na druhej strane, nakoľko je moja situácia dosť extrémna, by mohlo byť v záujme viacerých ( hlavne rozvedených otcov a ich blízkych ), keby to čítali a poučili sa z toho. A možno aj v záujme takých, ktorí žijú v manželstve a v rodine a myslia si, že to tak bude večne – ale to je na iný článok. Z úvodu je hádam všetkým jasné, že komentáre k mojim blogom veľmi často nečítam: nie preto, že by ma to nezaujímalo, ale pretože viem, že ma to veľmi neovplyvní, už som raz taký. Prečítam, pokývem hlavou, zamračím sa, u niekoho sa mierne rozčúlim – a idem ďalej. Nechodia v mojich topánkach, nedokážu povedať tak ani tak, aj keby ako chceli. Uznávam, že je viacero negatívnych reakcií – a nečudujem sa. Nikdy som netvrdil, že moje blogy sú väčšinou ladené pozitívne, lebo nie sú, lebo – bohužiaľ – nemôžu byť, z pochopiteľných príčin. Blog používam preto, aby som viac-menej verejne preberal otázky, ktoré sa verejnosti týkajú. Skutočnosť, že viac ako 40% manželstiev končí rozvodom logicky znamená, že rozvodom je poznamenaná minimálne polovica občanov tohto štátu a to už by niekoho zaujímať mohlo, nie? Pravdaže, polovica z rozvedených párov z rozvodu vždy vyťaží – získa deti, výživné, prípadne byt alebo dom, môže sa vydávať za chuderku alebo týranú alebo klamanú alebo všetko dohromady a zúrivo ašpiruje na gloriolu svätice: hovorím o matkách. Druhá polovica je rozvodom ťažko poškodená: príde o byt, o veľkú časť príjmu kvôli výživnému a výdajom vlastnej domácnosti, no najväčšou ujmou je strata detí, v takej či onakej intenzite, časovom priebehu, rozsahu. Ja som sa rozhodol toto pranierovať, kritizovať, napádať a budem v tom naďalej pokračovať, kým nebude striedavka uzákonená ako prvá voľba zverenia detí po rozvode. Ako som totiž mal prílžitosť zažiť na vlastnej koži, ťahanice o majetok sa končia dosť rýchlo ( čo sú to rok alebo dva roky?! ); ale ťahanice o deti sú „nekonečným príbehom“ a večným zdrojom konfliktu medzi bývalými partnermi. Samozrejme, matky hrajú na čas, hrajú so špinavými trikmi na manipuláciu detí, na „fade“, na postupné ochladnutie, pretrhnutie vzájomných vzťahov detí a ich otca; hrajú na finančné vyčerpanie ( lebo veď ony, chudobné osamelé hrdinské matky predsa nemôžu platiť súdne poplatky a právnikov atď, zatiaľ čo tej hajzel nusí, nie? ). Je jasné, že nie každý otec to vydrží, alebo vydrží dlho: niektorí nemajú dosť peňazí, niektorí rezignujú, niektorí si vytvoria inú rodinu, niektorí sa stanú bezdomovcami, niektorí sa upijú na Prednej hory, niektorí zanevrú. Ja sa „iba“ hnevám, aj to oprávnene – a ako vedľajší produkt tohto hnevu, sem-tam niečo napíšem, aby som „vypustil paru“, ako sa tak pekne hovorí. A inak som normálny, relatívne dobrý človek: rád sa porozprávam s blízkymi a priateľmi, rád sa prejdem po prírode, rád uroním slzu nad nejakou drámou, rád píšem ( a nie, nie iba blogy: ale svoje tvorivé texty na blog rozhodne vešať nemienim ).
Nuž ale predsa – niečo pre všetkých opozičníkov: verím, že ste rovnako normálni ľudia, ako ja. Verím, že máte city, pocity, srdce, dušu, túžby, nádeje, vieru. Verím, že vás nejako vychovali, že ste zažili lásku, šťastie, pokoj, radosť. Verím, že ste zažili bolesť, smútok, bôľ, sklamanie, hnev. Verím, že mnohí z vás sú rodičmi, že ste držali svoje dieťa na rukách od narodenia, že ste ho viedli od prvých krokov. Urobme pokus: predstavte si, že vám toto vaše dieťa vezmú. Predstavte si, že vám rok nepovedia, čo je s ním, kde je, či vôbec žije, či je zdravé, ako sa má. Predstavte si, že vás potom také štyri alebo päť ďalších rokov vodia za nos, vodia po súdoch, po úradoch a vy sa musíte domáhať niečoho, čo vám predsa patrí, na čo máte nárok a právo, posvätnejšie a prirodzenejšie, silnejšie a nedotknuteľnejšie ako akýkoľvek ľudský zákon dokáže vyjadriť. Predstavte si, že vás degradovali na smeišneho úbožiaka, že vás zdierajú a vyciciavajú z každej strany, aj tí, čo vás okradli o dieťa, aj tí, čo vám akože pomáhajú to napraviť, často aj kopa iných. Predstavte si, že dieťa, ktoré vás milovalo, ak nie viac než svojho únoscu, tak určite rovnako, sa s vami nedokáže? nechce? nemôže? nie je mu dovolené? všetko z toho? ani len normálne porozprávať po telefóne. Predstavte si, že o jeden jediný mesiac s vlastnými deťmi musíte bojovať na súde aspoň dva-tri mesiace. Predstavte si, že sa súdite sedem rokov, neexistuje žiaden papier, ktorý by vám obmedzoval mať svoje deti u seba ( a keby aj existoval, nedokázali by ste ho uznávať ) a predsa sú vaše deti zadržiavané dvetisíc kilometrov od vás. Predstavte si, že zlodeja, únoscu a teroristu sa nikto a nič nemôže dotknúť, ale vás naháňajú kvôli výživnému, lebo ste rodič a ste povinný platiť, aj keď deti nevidíte celý rok, v podstate nikdy. A teraz si predstavte, ako sa na nikoho a na nič nehneváte, ako ste pokojný, odpúšťajúci, „zen“ človek, chápajúci a ešte neviemaký. A ja si predstavím, vlastne viem, že taký nie ste – alebo že neexistujete, alebo že ste klamali v tom, že ste cítiaci, so srdcom a dušou atď..
Takže: nemienim sa ospravedlňovať, nemienim sa niekomu líškať a naopak, budem pokračovať v tomto pranierovaní zlého prístupu, zlých ľudí a zlých činov. Skončím a prestanem, keď sa zmení systém, keď sa zmení zákon, keď vymrú všetci tí hlupáci, čo veria na súdoch v jednorodičovstvo a keď dostatočné množstvo ľudí pochopí, aké hlúpe, zlé, škodlivé, nelogické, protiprávne je zverovať dieťa len jednému rodičovi, hoci nič nebráni zvereniu dieťaťa obom rodičom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?