O humánnosti alebo Hanba súdnictvu na Slovensku

Autor: Erik Bogdan | 24.2.2016 o 19:10 | Karma článku: 4,15 | Prečítané:  416x

Síce správy veľmi nesledujem, ale sem-tam predsa len zachytím nejaké výnimočne zúrivo medializované kauzy. Jednou z takých bol napríklad aj prípad týraného psa; ďalším bol prípad „zázračnej záchrany“ chlapca, premiestneného otcom

do zahraničia. Oba prípady majú niečo spoločné – našu neskutočnú všeobecnú hlúposť a slepotu na jednej strane a na druhej strane absolútne hanebné správanie sa štátu, zastúpeného súdmi ... a zákonodarcami, policajtmi, rôznymi štátnymi orgánmi a tiež správanie sa občianskych združení.

To, že sú mnohé zvieratá týrané tými, ktoré ich majú v starostlivosti a opatere, je faktom, ktorý nemienim spochybňovať. Prakticky a štatisticky je totiž nemožné, aby každá osoba bola rovnako, v rovnakej kvalite vhodná na starostlivosť o zviera. Ak to veľmi odvážne aplikujem na človeka, je zrejmé, že nie každý je rovnako vhodnou osobou na starostlivosť o iného človeka. Gausova krivka pravdepodobnosti totiž platí vždy a všade: tak, ako existujú osoby s výbornými predpokladmi, tak existujú ľudia s priemernými a podpriemernými predpokladmi, a to platí aj o schopnosti a predpokladoch pre starostlivosť o zviera, dieťa, starého či chorého človeka.

V prípade ( týraných ) zvierat, ale hlavne s cieľom zvýrazniť, akí sme to len humánni, následne postihujeme, či skôr začíname postihovať prečiny a zločiny voči nim, spáchané formou týrania. Ale myslíte, že rovnaký meter platí aj pre ľudí? Figu borovú! Neplatí ! Akoby, paradoxne, bol človek menej ako zviera ! Čím iným než týraním totiž možno nazvať zverovanie detí výlučne, či v absolútne prevažnej miere ( cez 95% ) iba matkám a obmedzovanie styku detí s ich otcami na absurdné minimum ?? Čím iným než týraním možno nazvať ponechávanie detí v absolútnom područí ( manipulujúcich, často frustrovaných, nahnevaných, pomstychtivých, nezrelých, časovo nestíhajúcich, no vždy glorifikovaných ) matiek, bez toho, aby deti mali rovnoprávnu, rovnocennú možnosť v časovo i kvalitatívne rovnakom rozsahu prežívať starostlivosť svojich milujúcich a milovaných otcov??

Táto situácia je situáciou osobnej hanby a osobnej viny každého zo sudcov, ktorý v čo len trochu opodstatnených prípadoch rozhodujú nie o striedavej, ale o výlučnej starostlivosti. Táto situácia je situáciou osobnej hanby a osobnej viny každej tzv. kolíznej opatrovníčky, ktoré sa s rukou bijúcou sa v prsia zo všetkých síl dušuje za zverenie detí matke, hoci deti majú vynikajúceho alebo aspoň rovnako dobrého, rovnako schopného otca. Táto situácia je situáciou osobnej hanby a osobnej viny každého právnika, ktorý sa priživuje na sporoch rodičov a nesiahne ku všetkým prostriedkom zákona na dosiahnutie kompromisu pre všetkých účastníkov v spore, rodičov i deti - hoci aj v kolízii s „posvätným“ záujmom svojho klienta. Táto situácia je situáciou osobnej hanby a osobnej viny každého zo zákonodarcov, ktorí majú morálne a legálne povinnosti voči štátu a jeho obyvateľom, občanom, z ktorých daní a hlasov žijú – povinnosti vytvárať zákonné, morálne, sociálne prostredie pre ich dobrý, správny, spravodlivý život.

A nakoniec, táto situácia je situáciou osobnej hanby a osobnej viny každej z matiek, ktorá stále trvá na zverení detí do jej starostlivosti – hoci tuší, ba dokonca s istotou vie, že otec je rovnako dobrým rodičom a že deti budú zverením výlučne jej iba – nevyhnutne (?) - trpieť a strádať v mnohých ohľadoch.

Áno, vieme sa donekonečna rozplývať, ba i tú povestnú slzu vyroniť nad otrasným osudom týraného psa; vieme biť na poplach, žiadať tresty, novú legislatívu; vieme odsudzovať tyrana zvieraťa. Ale sme humánni, sme rovnako humánni aj k človeku? Kedy sa nám do hláv konečne vráti myšlienka, že najprv by sme si mali vyzametať pred vlastným prahom a až potom sa kvalifikovane púšťať do riešenia iných problémov humanity? Aké právo máme a aký zmysel vôbec má chrániť zvieratá, keď nedokážeme a nevieme ochrániť, ubrániť ani právo vlastných detí na oboch rodičov rovnako? Nie my sme vlastne pokrytci? Nie sme príživníkmi na tragédii, lebo sa z nej dá vytĺcť mediálny kapitál, voličské hlasy alebo aj kapitál skutočný, ako je tomu v prípade „nezištne pomáhajúcich“ občianskych združení skutočne či domnele týraným ... zvieratám, ženám, matkám .... . Nie je to preto, lebo je pohodlnejšie „bojovať“ o vec zvierat, lebo tým nikoho nevydráždime, každý nás musí podporiť, nenájdeme žiadne prekážky? Nie je to preto, že sa vyhýbame skutočnému boju, skutočne dôležitému boju?

Do akej miery sme humánni a spravodliví, keď dokázateľne upierame rovnaké ľudské a občianske práva celým veľkým, obrovským skupinám ľudí – deťom a otcom? Akí humánni sme, keď deti považujeme za veci, za majetok matiek, za objekty, ktorých ochrana neexistuje, ktoré nemajú žiadne skutočné občianske práva, ktorých jediný skutočný záujem byť v opatere oboch rodičov nikto nebráni, ktorých citové a psychické týranie ( matkami ), prinajmenšom bránením v rovnocennom styku a prinajhoršom hrubou cielenou manipuláciou matkami je na každodennom poriadku? Akí humánni sme, keď otcov automaticky a paušálne vyraďujeme zo života detí ( a to po celé generácie! ), týrame ich dlhými a bolestnými súdnymi procesmi, v ktorých márne bojujú o svoje spoločné deti a o svoje aj ich práva na rovnocenný a rovnoprávny styk? Akí humánni sme, keď tisícom a tisícom otcov upierame právo i povinnosť tráviť čas s rodinou, s ich vlastnými deťmi?

Lebo pravdou je, že ak dieťa unesie otec, okamžite sa začne zúrivý pohon na zločinca, pátranie, pristupuje sa k použitiu tých najtvrdších opatrení zákona, len aby sa dieťa vrátilo späť matke, hoci tá celé roky dieťa i otca týrala bránením v styku, marením spravodlivosti, manipuláciou dieťaťa i vzájomného vzťahu otec-dieťa. Postup v opačnej situácii je celkom iný a to je dokázaná a ľahko dokázateľná pravda – prípady mnohých a mnohých otcov s unesenými deťmi hovoria smutnou rečou. Nie, nikto nehľadí na zúfalú situáciu otca, ktorá už jednoznačne musela byť zúfalá a pre daného človeka neúnosná, keď viedla k takému konaniu, k takému extrémnemu činu. Štatistiky nášho slávneho Centra to však nakoniec jasne dokazujú – v 85% prípadov sú únoskyňami detí matky.

Osobne sa preto vôbec nečudujem konaniu takého a do takej miery zúfalého a utýraného otca – naopak: verím a duchovne ho podporujem! Všetci tí, ktorí sa tak veľkohubo predbiehajú v tom, akí sú len demokratickí a humánni a slobodomyseľní a moderní, by sa v skutočnosti mali dobre zamyslieť nad tým, komu vyslovujú podporu, čo je v pozadí, čo je skutočne správne a čo sa len takým javí. Pretože mám silný pocit, že ak už nie sme celkom slepí a hlúpi, čoskoro týmto štýlom budeme – a hanba nám za to! Preto pred skandovaním hesiel na ochranu zvierat a tvorbu zákonov na ich ochranu radšej a na prvom mieste požadujem ochranu ľudí – ochranu detí a ochranu otcov pred ... osobnými vinami a osobnými hanbami iných, menej rozumných, menej citovo bohatých, menej psychicky zrelých ľudí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?