reklama

Goliáš s erektilnou dysfunkciou a megalomanským komplexom - naše súdnictvo

Viacerí istotne zachytili v médiách správu, podľa ktorej vraj nášmu súdnictvu nedôveruje „už len“ nejakých 60% občanov. Je to dokonca prezentované ako nejaký úspech oproti minuloročným 75%.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Tak ma zaujíma, či daný prieskum náhodou nerobila tá istá agentúra, ktorá Kotlebovcom pred voľbami predpovedala neúspech. V každom prípade som presvedčený, že výsledok je skreslený a určite sa blíži viac tým 75-tim než k oným oslavovaným 60-tim percentám.

Inak, aj v ďalších oblastiach sme kŕmení rôznymi výsledkami prieskumov informáciami, napríklad o klesajúcej nezamestnanosti a podobne. Zdá sa, že len my, ľudia na Východe vieme, že sú to len samé výmysly a lži: že na „príkazy zhora“ či z vlastnej horlivosti ľudí povyhadzovali z evidencie nezamestnaných, že porobili rôzne administratívne kľučky a neplechy, aby mohli reportovať želané čísla. Vieme, že kopa našich nezamestnaných bolo prakticky vyhnaných do zahraničia, do Rakúska a Nemecka ( aspoň, že tie chudery ženy sa nejako uchytili – dočasne ), do Čiech a všade po svete – pretože inak by tu podochli od hladu aj s rodinami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vieme, akú cenu má také zamestnanie a aké strašné dopady to má na rodiny, na deti, na manželstvá a partnerské vzťahy, na tých, čo zostali aj na tých, čo odišli. Vieme, že väčšina z tých, čo ostali, robia za minimálne mzdy – alebo môžu sedieť doma za štátnu almužnu. Hladové doliny z prvej republiky sa našej milej vláde nijako nedarí likvidovať – ak pravda pod likvidáciou nemyslíme už uvedené praktiky. Pľuhaví a dávno mŕtvi komunisti aspoň doniesli do týchto dolín prácu a život; zatiaľ čo úžasní, moderní a vysoko sofistikovaní demokrati ho už len rozpredali, rozkradli, rozniesli po svete, zlikvidovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale vrátim sa k súdnictvu, lebo túto oblasť poznám z prvej ruky. Som totiž účastníkom niekoľkých súdnych konaní, všetkých bez výnimky v prieťahoch a vo všetkých bez výnimky sa pošliapavajú ľudské a základné ústavné práva moje i mojich detí, aj za asistencie štátu. Verím a viem, že takých prípadov sú tisíce. Bohužiaľ. Nielen, že sú deravé a neefektívne zákony, že ich vymožiteľnosť je prakticky nulová; ale aj samotné súdy veľmi často nekonajú, sú pasívne, nevyužívajú nástroje uvedené v zákonoch, ba dokonca podkopávajú snahy účastníkov o posun, o zmenu postojov, o inováciu, alebo zametajú pod koberec vlastné i cudzie prehmaty. Niet žiadneho divu, že človek, ktorý má osobnú skúsenosť so súdmi, v nich nemá dôveru – a to aj keby mohol byť viac-menej dosť dobre presvedčený, že nejde o korupciu. Mimochodom, tú nikomu nedokážete, tak to ani neskúšajte.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak napríklad, moje konanie o rozvod a zverenie detí, stanovenie výživného a styku s deťmi trvá už 8 rokov. Osem rokov! To je dlhšie, než trvalo naše manželstvo. Prečo? No áno, isteže, súd si to vie zdôvodniť, zložitý prípad, medzinárodný prvok, veď on predsa koná ... hoci prakticky nekoná nič. Deti mali byť podľa prvého, jediného objektívneho psychologického posudku zverené mne. Exka však deti uniesla do zahraničia a rok ju naši ani francúzski policajti akosi „nedokázali“ nájsť. Všetci vieme, že a ako v takých prípadoch ide o čas. Aj exka to vie a vedela – takže, aby dostala naše súdnictvo na svoju stranu a mohla za súd rozhodnúť sama, deti jednoducho uniesla. Žiaden kontakt detí so mnou 4 roky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Výsledok si viete domyslieť: po ďalšom posudku ( aká fraška! ) deti zveril náš slávny slovenský súd exke – hoci mal urobiť pravý opak! No a keďže sa z krajského súdu v tejto veci môžete odvolať akurát tak na lampáreň, deti zverili únoskyni, osobe, ktorá marila a bránila kontaktu detí so mnou a naopak; ktorá ma pred nimi osočuje, očierňuje, haní atď.! Super, nie?! Spravodlivosť? Zabudnite! Zákonnosť? Zabudnite! Zdravý rozum? Zabudnite!

A pokračuje to samozrejme ďalej: exka dala návrh na súhlas s vysťahovaním detí do zahraničia – detí, ktoré ona protiprávne, svojvoľne „vysťahovala“ pred šiestimi rokmi! Skutok „vysťahovania“ sa teda už stal, bol a je stále nelegálny, ale ona neváha náš slávny slovenský súd žiadať, aby jej to dokonca po skutku zlegalizoval svojím súhlasom! Mimochodom, prípadným vydaním takého súhlasu by boli podľa môjho názoru porušované základné, ústavné a ľudské práva – ale to je asi všetkým jedno, pravda? Striedavka povinná okamžite od rozdelenia partnerov a jej dôsledné dodržiavanie, vrátane tvrdých sankcií za porušovanie a bez možností odvolávania a výhovoriek by veľmi ľahko všetkému tomuto zabránila – a ešte kopu iným veciam, napríklad budovaniu syndrómu zavrhovania rodiča, kampani očierňovania, odcudzeniu atď..

Takže, suma sumárum, za nečinnosti štátu, ktorý nebol schopný nájsť, dostať späť chudák deti a rozhodovať za aspoň ako-tak rovných podmienok pre oboch rodičov ( čo je protizákonné a protiústavné ), mi exka a štát kradnú - ukradli deti, zverili ich práve tomu menej schopnému, menej hodnému a menej vhodnému z rodičov a teraz dokonca potenciálne hrubo narušia moje ľudské práva tým, že potenciálne rozhodnú o ich vysťahovaní. A keďže stále nie je určený styk s deťmi, môžete si veľmi ľahko predstaviť, aké to bude mať dopady na dané rozhodnutie.

Pritom exka zarába 2000 mesačne, ja slabých 700 mínus výživné 180, mínus 110 cesta do práce, mínus 85 bývanie, mínus 100 strava, 100 poistky, 25 telefón, 20 internet, sem-tam nejaké to oblečenie, obutie ... len si to spočítajte! A to nepočítam pomerne vysoké sumy, ktoré musím vydávať na súdy a s tým spojené výdaje, keďže ma do toho všetkého dostala jedine exka a nikto iný. Nemal by všetky tieto náklady znášať ten, kto je za to zodpovedný? Takže, ak slávny súd nakoniec rozhodne vo svojej „múdrosti“ a hlavne, vždy dobre krytý paragrafmi, avšak v skutočnosti tým najhorším, najhlúpejším, nejnezákonnejším a najprotiústavnejším spôsobom, budem mať právo z môjho platu chodiť do Francúzska po deti, ako sa mi zachce. Čiže nikdy, lebo na to nebudem mať. A keď sa vám ani teraz nevidí, že niečo nie je v poriadku, tak ste slepý/-á až to bolí.

V ďalšom konaní ide o náhradu škody, ktorú mi spôsobila štátna úradníčka podaním nesprávnych informácií. Mimochodom, ide o zamestnankyňu CPMPODaM, ústrednej organizácie, ktorej úlohou by malo byť - s plnou autoritou a silou nášho štátu - navracať naše ukradnuté a unesené deti, prípadne ich od nás navracať do ich domovskej krajiny. Zámerne hovorím „malo by byť“: pretože, ako mám písomne potvrdené priamo od tejto organizácie, oni sú citujem „iba poštármi“. Takže vlastne platíme daňami na platy teplých úradníckych miest, aby sme ako výsledok dostali ... čo? Preposlané správy od podobných organizácií v zahraničí? Keď po tom budete pátrať, zistíte, že to tak skutočne je. Ba, okrem prípadov, kedy deti vracajú matkám, kedy posielajú lietadlá – ale ak má ísť o deti unesené otcom, tak nepohnú ani prstom! Bol som natoľko naivný ( a zúfalý ), že som si dovolil žiadať od tohto ďalšieho slávneho a veľadôležitého orgánu náhradu škody. Zamietnuté. Šiel som vyššie, zamietnuté. Šiel som na súd a ten ma už rok vodí za nos, žiada doplniť žalobu, zmeniť žalobu, určiť, čo vlastne žiadam ... skrátka, posielajú ma od Šavla do Pavla. A môžete správne predpokladať, čo asi pre mňa toto ( žalované ) Centrum odvtedy – a vlastne i dovtedy – urobilo, robí a urobí: nič!

V danej situácii by v nejakej civilizovanej krajine túto pracovníčku buď prepustili alebo jej to dali k náhrade. U nás nie. V nejakej civilizovanej krajine by vedúci úradu prevzdal zodpovednosť, priznal farbu, uznal chybu a škodu nahradil; ba možno by šiel ďalej a od zákonodarcov žiadal zlepšenie zákonov tak, aby mohol v budúcnosti robiť svoju prácu lepšie a účinnejšie. Možno by dokonca zasiahol a dal sa do pohybu aj minister. V hyperideálnej situácii by dokonca sám minister zašiel do Francúzska a jednal so svojím proťajškom o tom, prečože nám vlastne tie deti Bogdanové nevrátili hneď potom, ako o tom právoplatne rozhodli ich vlastné súdy, prečože ich stále nevracajú, prečo nič nerobili, neurobili a nerobia, trval by na ich navrátení, hrozil diplomatickým škandálom.

Ale nič také sa u nás nemôže nikdy stať. Lebo nie sme civilizovaná krajina. Nie sme ani právnym štátom. Sme – naši úradníci sú – hlavne na súdoch - partia arogantných, dosluhujúcich úradníkov, ktorým už dávno z hlavy vyfučali ideály spravodlivosti a práva a ktorí sa zaujímajú už len o to, ako čo najrýchlejšie spratať zo stola všetky prípady; zamietli všetko, čo sa dá; vykľučkovali zo všetkých nástrah bez ujmy na svojej kariére a pozícii – a čert zober nejaké deti alebo ľudské práva, zdravý rozum! A čert ber aj nejakú dôveru občanov!

Nech sa snažím akokoľvek a nazerám na tie svoje súdne konania čo najviac objektívne - a snažím sa fakt úporne – v troch zo štyroch prípadov mám silný pocit krivdy, nespravodlivosti, nezákonnosti, porušovania práva a zákonov ... a na druhej strane i silný pocit, že spolupáchateľom je práve štát a súdy.

No a pokiaľ ide o sociálku, to je kapitola sama osebe: orgán, ktorý je v jasnej kolízii záujmov. Pretože najprv dokonale odflákne „ochranu detí a mladistvých“, aby následne šiel na súd „brániť ich záujmy“. Pritom o tých deťoch nevedia nič, o rodine nevedia nič, o rodičoch nevedia nič, určite nie dosť na to, aby sa mohli kvalifikovane vyjadrovať a navrhovať, či podporovať jednu alebo druhú stranu. Ani nehovorím, že by ony prvé mali trvať na okamžitej striedavke, lebo tá je pre deti i rodičov to najlepšie riešenie. Ale nie, im nič nebráni v nadržiavaní ( prevažne a zásadne ) matkám, vytrvalej podpore ( bez objektívnych podkladov ) pre akékoľvek, aj tie najabsurdnejšie požiadavky matiek, často s výrokmi, za ktoré by sa normálny človek hanbil.

Jediným riešením je vytvorenie zákonov zdola, kazuistickým štýlom: vziať zopár katastrofálnych prípadov zlyhania štátnych orgánov i jednotlivcov a vytvoriť taký zákon, ktorý by tomu zamedzoval. A potom už len nájsť ľudí, ktorí majú dostatok vôle, rozumu, srdca a duše, vytrvalosť a odvahu dôsledne, účinne, bez výnimiek a rázne taký zákon presadzovať. Kým však zákony bude tvoriť právnická junta v parlamente ( a teda tak, aby z nich vedeli vykľuškovať iba oni ), dôvera občanov v súdy a zákony bude stále veľmi nízka. Zákony totiž majú byť pre ľudí – nie pre právnikov. Zatiaľ je to však práve naopak.

Erik Bogdan

Erik Bogdan

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

snažím sa bojovať za spravodlivosť a ostať človekom Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu