Prípad má viac rovín – ľudskú, filozofickú, spoločenskú, úradnícku. V každej z nich však rezonuje jediné slovo, jediná vlastnosť, jediná povinnosť a tou je zodpovednosť. Ide o zodpovednosť za vlastné činy. Nie sme a nemôžeme byť zodpovední za svoje myšlienky, slová a pocity; ba dokonca niektorí tvrdia, že nemôžeme byť zodpovední ani za svoje city. Naopak, môžeme, musíme, máme povinnosť byť zodpovední za svoje činy. Iba činy nás definujú v tomto svete; definuje nás to, ako sa správame k iným, k spoločnosti, k zákonom, v konečnom dôsledku k sebe. „Ja“ je definované cez „Ty“ a seba môžeme vidieť jedine v zrkadle – cez oči iného, cez jeho tvár, jeho pohľad, jeho radosť, či bolesť. Tí najodvážnejší a najšialenejší z nás si dokážu nastaviť zrkadlo aj sami; ale sebareflexia a vysoké morálne zásady sa dnes akosi nehodia a nenosia, pravda?!
Ako ľudia sme zodpovední; ako rodičia sme zodpovední; ako občania sme zodpovední. Je moderné a ľahké zodpovednosti unikať; často je to dokonca výhodné, populárne, ba ospevované. Zdá sa, akoby útek ( pred povinnosťou ) bol vždy výhodnejší ako boj s ňou, či skôr boj s pokušením zbaviť sa jej. Žiaden človek však nemá právo utekať, keď má zodpovednosť. A každý rodič má zodpovednosť, zodpovednosť za iný život. Ako môžeme chcieť odmenu, prežívať pôžitok, radosť, uspokojenie, ak na druhej strane nedávame nič? Ako môžeme a smieme požadovať a užívať si tie dobré veci života, keď nenesieme zodpovednosť, povinnosti, útrapy, bolesti a utekáme; Ak neriešime problémy, nečelíme násiliu, nepohodliu, nebezpečenstvu?
Žiť v súlade so zákonom je však oveľa ľahšie, oveľa príjemnejšie, oveľa prirodzenejšie, ako žiť v rozpore s ním. Otroctvo, či nesloboda zákona je skôr obrovskou slobodou, než uväznením v sieti pravidiel a zákazov: Nie sme stvorení pre chaos a prázdnotu, ale pre svetlo, poriadok a súlad. Naša psychológia, mozog, srdce a duša sa bránia zlu, ktoré jasne a v každej chvíli pociťujeme; a ak tento pocit zákona, pocit všetkých našich zodpovedností vedome prekonáme, je to, akoby sme ničili vlastný život, vlastný svet, ba i životy a svet navôkol.
Aké právo teda mala takzvaná matka dieťaťa, aby ušla a utekala pred zodpovednosťou, pred povinnosťou chrániť ( i vlastným životom ) svoje dieťa pred bolesťou, hrozbami, bitím, hladom, násilím? Aké právo mal otčim dieťaťa, aby útočil na bezbranné nevinné päťročné dieťa?! Čo za zvery, netvory a odporné stvorenia to musia byť, ak pôsobia a dovolia pôsobiť bolesť a nakoniec i smrť malému dievčatku?! Kto jej bránil využiť príležitosť, ktorá sa isto-iste naskytla počas celých rokov týrania, aby ušla a zachránila život dieťaťa?! Čo jej bránilo – prinajhoršom, s použitím násilia a povedzme i vraždou – zastaviť útočníka pred tým najhorším, čo existuje na tomto svete: pred vraždou dieťaťa?! Na koho malo toto nevinné bezbranné dieťa spoliehať, že ho ochráni, ak nie vlastná matka? Čo si pomyslieť, povedať, čo urobiť žene, ktorá opustila vlastného otca dieťaťa ( ktorý očividne dieťa nezavraždil ), aby si našla druha, ktorý dieťa zavraždil? Čo chcieť urobiť niekomu, kto zničí život dieťaťa, cudzieho dieťaťa, dieťaťa, ktoré sám ani nesplodil, ani nevychoval, ani nemal rád? Smrť je len malou odplatou za takú vinu, za taký zločin, za taký hriech ... pretože zomrie vinný, bezcenný, odporný, zločinný tvor, neschopný úspešne čeliť zodpovednosti a povinnosti.
Prílišnou mäkkosťou, prílišným zdôrazňovaním práv a mlčaním o povinnostiach ubíjame nielen spoločnosť ako takú, ale najmä seba a svoje deti – učíme sa pohodliu, lenivosti, vytáčkam a výhovorkám, hedonizmu. Nachádzame ospravedlnenia, racionalizácie pre mnohé zločiny, prečiny, prehrešky, násilia, bolesti – namiesto toho, aby sme ich trestali, odsúdili a odsudzovali, pranierovali a štítili sa ich. Nemáme a nechceme mať odvahu označiť biele za biele a čierne za čierne, aby nás neoznačili za fanatikov, moralistov, čudákov, bláznov, teroristov. Radšej zvrhneme všetko do pohodlnej a neutrálnej sivej – tam sa dá plávať vždy, za každých podmienok. Stojí to len ... len život dieťaťa, ako v tomto prípade.
