reklama

Moje Vianoce

Zase sú tu Vianoce, pre väčšinu ľudí sviatky pohody, pokoja, lásky. Veľmi často je to však obdobie, ktorí mnohí nemajú príliš v obľube – z rôznych dôvodov. Pre mnohých je to obdobie smútku, nepokoja, bolesti. Bohužiaľ, tak ako väčšina rozvedených otcov, patrím k tým druhým.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Najprv musím povedať, že som človek skôr do voza ako do koča – všelijaké veselice, bály, slávnosti a posedenia atď. – to nie je nič pre mňa. Som síce Lev, ale žiaden lev salónov. Vyhovuje mi skôr rutina, bežný život, nemenný systém, priznávam. Hoci sa rád smejem, nie som ten, kto často rozpráva vtipy; hoci mám rád hudbu a tanec, je to iba z pozície diváka. Vlastne tancovať ani veľmi neviem, nestihol som sa naučiť, v tom mojom manželstve, s bývalou manželkou. A možno by ma o pár rokov boli naučili moje zlaté dcérky-tancule, ale ... už asi nie. To však, samozrejme, absolútne neznamená, že sa vzdám boja o ne!Okrem toho, nikdy som nemal veľký talent na to, ako niekoho potešiť darčekom: všetko sa mi videlo otrepané a akosi trápne. Skôr som tomu človeku dával darčeky po celý rok, pomáhal mu, dával mu niečo zo seba počas roka a neohraničoval to nutne na jeden deň kedysi v zime. A, samozrejme, nikdy som nevedel dary ani prijímať, väčšinou z hrdosti alebo vedomia, že ide o veci, ktoré v skutočnosti a z praktického hľadiska nepotrebujem. Hm, väčšinou reagujem dobre len na praktické a potrebné darčeky – no tak som skrátka suchár. Ale - aj takí ľudia musia byť, nie?Keď som mal pätnásť, na Štedrý večer mi zomrel dedko. Dedko mi bol skoro ako otec, ktorého som nemal; bol mi vzorom a učiteľom. Zomrel priamo v našom byte, kde s babkou trávili zimu. Bol to prvý skutočne otrasný zážitok v mojom živote: stretnutie so smrťou a smrteľnosťou, dotyk a obraz smrti. Po rokoch to nejako ustúpilo; ale nikdy neprešli žiadne Vianoce, žiadny Štedrý večer bez toho, aby som si na dedka nespomenul; aby som s ľútosťou nemyslel na to, že tu s nami nie je, že hádam mohol ešte pár rokov pobudnúť ... . Ale, ako hovorím, keď som sa oženil a prišli deti, Vianoce pre mňa zmenili charakter, nadobudli iný význam a znovu to bolo radostné a svetlé obdobie. Vianoce som začal mať veľmi rád ... kvôli iným ľuďom, kvôli deťom, rodine. Všetko to rozmýšľanie o darčekoch, prípravy stromčeka, chystanie štedrovečernej večere, pečenie koláčov, ba i to upratovanie, radosť v očiach mojich zlatých dievčatiek, možnosť niekoho – ich – obdarovať ... tieto veci ma chytali za srdce. A keby som mojim milovaným dal všetky poklady sveta a oni mi dali „iba“ vlastnoručne nakreslený obrázok, alebo jedny jediné ponožky alebo aj nič, len pohladenie, keby to tak bolo každý rok môjho života - bolo by to všetko, čo som kedy od života chcel; čo by ma kedy v živote potešilo; čo by mi bolo v živote dosť.Lenže, ako to už býva, zlé nechodí nikdy samo: prišli Vianoce 2007. To som finišoval rekonštrukciu nášho domu, aby sme sviatkovali už vo svojom a vypadli od svokrovcov, kde sme sa pár mesiacov tlačili v dome piati a dve malé deti. Nie, svokrovci boli skvelí a vždy nápomocní, ale ... každému je lepšie vo svojom, nie? Ja som finišoval s robotou na dome a moja bývalá manželka finišovala tiež - naše manželstvo. Chodila si do K. za svojím milencom, zatiaľ čo ja som chodil do roboty, dokončieval dom, staral sa o deti ( so svokrovcami ) a ... bol som zviazaný, bezmocný, hotový. Deň pred Štedrým dňom mi to povedala. Asi si viete predstaviť tie Vianoce – ďalší otrasný zážitok; znova smrť, v priamom prenose, zaživa. O rok a pol sme boli rozvedení ( ona sa rozviedla so mnou ); deti som vídal iba sporadicky, veď mnohí to poznáte z vlastnej trpkej skúsenosti ... ako to všetko opísať, aby to nevyzeralo pateticky, prehnane?Potom už každé Vianoce boli len za sebou idúcimi dňami, dňami, ktoré nemožno vyplniť prácou, ktoré nemožno prehlušiť starosťami bežného života. Sú to dni, ktoré som trávil sám, sám uprostred ľudí. Iste, uprostred ľudí, ktorých mám rád a ktorým na mne záleží ( mama, brat, širšia rodina ), ale bez detí, bez vlastnej rodiny, sám ... akoby v celom vesmíre. Nechcel som to takto. Nezapríčinil som to, aspoň o tom neviem. To je jedno. No Vianoce sa pre mňa ( znova ) stali symbolom straty, symbolom bolesti, symbolom samoty a konca; stali sa symbolom všetkého strateného času, všetkých tých 365 dní, 365 rán, 365 večerov uplynulého roka bez zmyslu a ceny. Viete, najhoršie je, keď nemáte komu dať lásku, ktorú cítite – ktorú ešte cítite; o ktorej dúfate, že ju ešte cítite. Najhoršie je, keď už neveríte na lásku; keď neveríte hádam v nič. Najhoršie je, keď ste príliš nedôverčivý k láske, ktorá by vás hádam stretla, či mohla stretnúť; keď ste príliš zbabelý, príliš tvrdohlavý, príliš zaslepený ( zaslepovaný ) na to, aby ste ju dávali a brali. Najhoršie je, keď už nechcete mať vzťah, z ktorého by nebolo nič lepšie, nič viac, nič hlbšie než vzájomný príjemný pocit, sex zdarma, koexistencia. Žiadne nové, či ďalšie deti. Žiadne splynutie duší, žiadne vzájomné odovzdanie sa tomu druhému, žiadne prílišné viazanie sa a žiadne spomienky či výčitky svedomia, žiadna minulosť a žiadna budúcnosť, len prítomnosť – nič také. A najhoršie je, keď viete, že niekde ďaleko, mimo vášho dosahu, si ľudské bytosti pripravujú a užívajú Vianoce, Vianoce, ktoré vám ukradli a o ktoré vás olúpili. A tak sú ( aj ) moje Vianoce plné jedinej a rezonujúcej myšlienky, že moje zlaté dcérky sú niekde ďaleko, niekde mimo dosahu, vo svete, ktorý nie je a nemal byť skutočný; ktorý je do značnej miery umelou konštrukciou, matrixom. Raz, v bližšie neurčenom čase a v bližšie neurčenom priestore, ich čaká prebudenie, bolestné, kruté, a predsa nevyhnutné. Moje Vianoce - a vlastne každý môj deň, lebo Vianoce sú zatiaľ pre mňa len ďalším dňom - plným vedomia, že sa stala krivda, neprávosť; že niekto niekomu ubližuje, žije na úkor iného a vedomím, že tým najviac ubližovaným, najviac prehrávajúcim sú naše deti. Mojou jedinou bolestnou nádejou je, že ten umelý svet sa zrúti čoskoro, možno už zajtra, napozajtra ... a že ešte bude niečo, čo sa dá zachrániť. Ba, možno sa to stane na niektoré Vianoce - potom sa moje Vianoce stanú Vianocami mojich detí ... a kruh sa roztočí znova. Nuž, užite si Vianoce, kým ich máte; užite si Vianoce, kým nie ste sám ( sama ). Užite si Vianoce, kým veríte a kým dokážete dávať a prijímať lásku, pokoj, pohodu. Možno si to zaslúžite; možno ste také Vianoce nikomu neukradli, možno také Vianoce nikomu nedlžíte - a ak je to tak, potom ste blažení a požehnaní. Užite si to, želám vám to zo srdca, z toho, čo mi ostalo.My ostatní sme len úbožiaci a prekliati, my to musíme iba prežiť.

Erik Bogdan

Erik Bogdan

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

snažím sa bojovať za spravodlivosť a ostať človekom Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu