Veci o bývalých a iné

Autor: Erik Bogdan | 15.1.2014 o 21:40 | Karma článku: 4,56 | Prečítané:  750x

Sú veci, ktoré o bývalých viete a ktoré sa nezmenili ani po vašom rozchode. Medzi nimi sú aj tie dobré, ktoré sa vám páčili, aj tie zlé, ktoré sa vám nepáčili. Napríklad, váš ex/exka bol/a vždy fakt kus – a, dofrasa, stále je! Alebo vždy meškala - a mešká stále! Na jednej strane je to hádam až milé, takto si spomínať a vedieť o sebe, lebo to vypovedá o dlhom čase strávenom spolu. Na druhej strane, hlavne pri tých negatívach, je nám hádam až ľúto, že ani po rozchode sa to nijako nezmenilo, nezlepšilo; zlomyseľnejším je ľúto, že toho času bolo až priveľa. A, akosi - smutným spôsobom - sa na tieto nedostatky a chyby môžete spoľahnúť.

Tak napríklad povedzme, že vaša bývalá vždy meškala a na to meškanie ste sa mohli priam spoľahnúť a počítať s ním. Potom sa náhodou stretnete na súde, kde už roky bojujete o vlastné deti, ktoré uniesla - a čuduj sa svete, stále mešká! No jasné, mohol som s tým počítať, poviete si. Ale vždy akosi snáď až dúfate ( nie bez nádeje na súčasné zmiernenie jej besnenia ), že keď ste boli taký hnusák, že od vás odišla a našla si iného, tak že tento hrdina-donchuan a zlodej detí v jednom jej aspoň v niečom prospeje: ale nestáva sa, aspoň nie až tak často, ako nás presviedčajú potemkinovské vizáže a tmavé okuliare cez celý ksicht. Potom napríklad viete, že vždy vyzerala tak priemerne, no dosť dobre iba vtedy, keď bola šťastná, lebo akosi celá žiarila ... a keď na ňu pozeráte, akosi nevidíte tú krásavicu, ktorou mala byť, len nejakú starnúcu tridsiatničku blízko štyridsiatky, ošumelú a sivú. A potom ešte viete, že vždy bola hrdá a pyšná, že si nedala rozkazovať a búrila sa a že sa vám to páčilo, nevadilo to, lebo ste nikdy nepotrebovali vládnuť, mať moc a využívať ju na presadenie seba a svojho názoru. Zrazu vidíte osamelú ženu, pohltenú samou sebou, chytenú do vlastnej pasce, z ktorej sa nedá ujsť ( kvôli tej pýche ) ... a je vám jej skoro ľúto, nebyť toho dlhoročného súdu s ňou, kvôli jej neústupčivosti, nebyť toho, že musí byť vaším protivníkom, lebo to tak chce ona. Viete o jej nedbalosti v čistote oblečenia - a znovu tento nedostatok nachádzate na zašpinenom oblečení detí, ktoré dovlečie za sebou, ako suitu, ako ministádočko otrokov a obdivovateľov, príliš slabých na odpor, príliš závislých na jej akoželáske a akožezáujme. Viete, a napriek hnevu, zlosti, často oprávneným a prirodzeným; napriek boju s ňou a dôvodom, pre ktoré ste sa rozišli a rozviedli ( či skôr vo vašom prípade ona sa rozišla s vami a boli ste rozvedený = trpný rod ) ju tak trochu ľutujete – a v tej ľútosti ľutujete aj seba a spoločné deti; ľutujete jej rodičov, ktorí asi niekde chybili. Ľutujete vlastné deti, deti ktoré považuje iba za svoje, lebo inak by bola úplne sama; ľutujete seba ... a aj sa hneváte, aj sa sám sebe čudujete a smejete, sem-tam sa rozcliviete a rozplačete pri drámach v telke, žijete svoj život a veríte, že existuje alebo neexistuje odpustenie, láska, priateľstvo medzi ľuďmi, spása. Mrzí vás, že ten druhý sa odvtedy nezmenil k lepšiemu, že je stále tá mrcha, ten hajzel, čo platí hlavne vtedy, ak ste sa rozviedli škaredo, ako je peknou tradíciou. To je vždy, keď sa niekto zachoval voči tomu druhému strašne nefér a hlúpo: väčšinou ten, kto sa chcel rozviesť. Hoci samozrejme, všetci robíme často hlúposti a tomu druhému zle, rozvod je predsa len dosť veľká vec, najmä keď ide o deti. Nuž a ten, kto na ne nemyslí, iba na seba a svoj hnev, svoje túžby, svoje potreby a plány, potom odvrátenou stranou svojej šťastnej mince platí nešťastím iných, toho druhého, detí, starých rodičov, kopy ďalších ľudí. Tie hlúpe a nefér veci sa potom vrátia a vypomstia v podobe dlhých súdnych ťahaníc o deti a o výživné; v podobe zrkadlenia nenávisti a hnevu tým druhým, z ktorého sa stáva obeť a o mnoho rokov neskôr aj v zrkadlení a výbuchu zlosti a hnevu tých nevinných a bezbranných detí ... nuž takto vyzerá rozviesť sa škaredo, aspoň pre tých, ktorí by to náhodou nevedeli. Mrzí vás, že ten druhý stagnuje a vy vlastne s ním; že strácate energiu, čas a peniaze na veci, ktoré nemuseli byť a sú zbytočné, hlúpe, malicherné alebo hoci aj zvrátené alebo zásadné a morálne nespochybniteľné, zatiaľ čo právnici a sociálka sa na vás priživujú a cicajú z vás aj to posledné. Zatiaľ vám, akoby mimochodom, pomedzi prsty a možno aj cez posteľ preteká život a chlapi a ženy, ktoré tam sú, len aby tam boli, aby tam bolo niečo a nie nič, prázdnota, tak strašne zívajúca oproti prázdnote vás samotných. Tie osoby sú čoraz horšie, čoraz zbytočnejšie, čoraz márnejšie a stratenejšie, až kým vám nedôjde, že tým horším, zbytočnejším a márnejším ste vlastne vy, ale nakoniec dosť pravdepodobne predsa len aj oni. Prídete na to a zistíte, kde ste urobili chybu a že ste starý a že hoci máte pred päťdesiatkou, nechcete nič alebo že chcete ( znova ) všetko: lásku, odpustenie, pokoj – ale viete, že to nedostanete, tak sa upnete k niečomu inému, cudzopasiac a prežívajúc na deťoch, ktoré vás odsudzujú za tie hrozné a hlúpe chyby, ktoré ste urobili a zločiny, ktoré ste na nich spáchali; aj vás zároveň ľutujú; aj zároveň ľúbia a vyčítajú niečo, čo sa už nedá napraviť a vrátiť späť. Alebo sa upnete na kamarátky, futbal, aktivity, šport, turistiku, štrikovanie, kostol, čokoľvek, len aby ste vyplnili prázdnotu, zahnali a prehlušili svedomie, strach zo smrti a súdu, akoby to naozaj pomáhalo a akoby vám naozaj odpustili tí, ktorým ste tak strašne ublížili. Čas uteká, nikto sa nemení, nič sa nemení, každý na vás kašle, vrátane vás samých ( platí to v oboch prípadoch ), deti sa čoraz viac vzďaľujú. Prechádzate časom ako púšte, stávajúc sa pomaly časom a púšťou. Vaše nedostatky a prednosti sa objavia znova, vo vašich deťoch alebo v úplne cudzích ľuďoch, teraz, o pár rokov, vždy rovnaké, nihil novum sub solis a vy dúfate, že ďalšie generácie budú vyspelejšie. Ak máte šťastie, tak aj skutočne sú. Alebo, ak máte skutočne šťastie, stále veríte v postupné zlepšovanie sveta a aj ho na konci života tak trochu vidíte. Nakoniec konečne umriete a je to vyslobodenie pre všetkých a od všetkého. Na hrob vám príde zatancovať nenávistná stará osoba, stíhaná vlastnými démonmi, rovnako súžená a rovnako sýta bytím, len odmenená a potrestaná zároveň o niečo dlhším časom na zemi. Malé kruhy sa uzavrú, hádam v nádeji, že sa raz stanú priamkami.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum Focusu: Smer mierne klesá, vládu by skladal ťažko

Ak by boli voľby tento mesiac, v parlamente by bolo osem strán.

KOMENTÁRE

Z islamu sa stala kolektívna neuróza (píše Michal Havran)

Ten nešťastný islam domotal Slováčikov.

SVET

Prečo vo Švédsku vidia krach multikulturalizmu

Švédsko priznáva problémy so začlenením utečencov.


Už ste čítali?