Z bežného človeka radikálom ( dobra )

Autor: Erik Bogdan | 14.5.2015 o 13:10 | Karma článku: 2,66 | Prečítané:  662x

Vychovali ma k pravde, spravodlivosti a láske. Dali mi dobré základy pre to, aby som mohol byť rovnako dobrým človekom, ako boli a sú oni.

Aby som sám, z vlastnej vôle a presvedčenia zdieľal  hodnoty, riadil sa tými istými princípmi a zákonmi ako oni. Ba, pravdaže, niekedy okolo puberty, som sa búril, odporoval, robil opak – ale nakoniec som prijal za svoje všetko, čo mi vedome i nevedome, ústne i príkladom odovzdávali v nádeji a viere, že uspejú. Vychovali ma možno nevhodne, aspoň pre tento svet, aj keď mne sa vždy videlo, že ma vychovali normálne, s láskou, dobre.

Naučili ma hovoriť pravdu, hľadať ju, vidieť ju. Naučili ma poriadku, akejsi vnútornej disciplíne, dali mi ( či skôr len ho správne nastavili ) vnútorný morálny kompas,  takže vždy dokážem cítiť, keď je niečo nesprávne, zlé; keď niekto robí niečo zlé, nepsrávne, ničivé. Naučili ma hľadieť na svet a posudzovať ho ich – a teraz už aj mojimi – očami, kritériami, mierkami, hodnotami. Naučili ma nevyhýbať sa zodpovednosti za svoje činy, stáť si za svojím presvedčením, neuhýbať, neustupovať, neprispôsobovať sa, len kvôli ( dočasným ) výhodám. Naučili ma veriť v dobro v človeku, veriť, nádejať sa, ba tak trochu sa niekedy aj spoliehať na to, že v každom je podobný morálny vnútorný kompas, že všetci predsa zdieľame tie isté alebo veľmi podobné hodnoty. Naučili ma veriť systému, byť poslušný zákonom, pracovať v medziach systému, ale neprijímať ho automaticky, slepo – naopak, vylepšovať, alebo ho aj kritizovať, ak je to potrebné z hľadiska pravdy, funkčnosti, správnosti, spravodlivosti. Nenaučili ma podvádzať. Nenaučili ma klamať. Nenaučili ma používať násilie. Nenaučili ma vulgárnosti. Naopak, naučili ma mať k nim odpor, brániť sa im, chrániť sa pred nimi, brániť pred nimi aj svojich blízkych. Nepripravili ma na ľudí, ktorých takto nevychovali – ktorých vychovali zle: ku klamstvám, vytáčkam, odmietaniu zodpovednosti; k relativizovaniu, zľahčovaniu, bagatelizovaniu. Nevychovali ma dokonca ani k tomu, aby som takých ľudí toleroval, keď sa s nimi prídem do kontaktu, keď sa ma ich činy dotknú, keď ma poškodia. A nakoniec – nenaučili ma pokore, takže som hrdý, ba niekedy aj pyšný: bojujem zaťato, vytrvalo, súc presvedčený o pravde, ktorú zastávam a bránim a nepozerám, proti komu stojím, či je to jeden, dvaja, tridsiati alebo hoci celý štát, taký som pyšný! A že som sám v tomto svojom boji? A to by ma malo zastaviť? Vystrašiť? Prinútiť zľaviť? Nikdy!
Takže i teraz, keď mi exka ukradla a uniesla vlastné deti, keď ich odporným spôsobom každodenne manipuluje, citovo zneužíva ba týra v dvetisíc kilometrov vzdialenej krajine ( Francúzsko ), nemôžem a nebudem mlčať. Nebudem hovoriť o čiernom, že je biele len preto, že je to výhodné, že sa to patrí alebo že je nebodaj podľa nejakej zvrátenej logiky neslušné hovoriť čiernemu, že je čierne a bielemu, že je biele. Nebudem mlčať a znášať nespravodlivosť, keď táto nespravodlivosť a krivda musia byť vynesené na povrch, na svetlo božie a právom byť potrestané. Nebudem sa ukrývať za právnické kľučky a laxnosť systému i konkrétnych ľudí ako to robí moja exka, Mgr. Silvia Bogdanová, rodená Stašková z Vinného; nebudem sa pchať do medzier v ľudských zákonoch, keď všetko vo mne priam kričí, že to je zlé, nesprávne, že to niekomu ubližuje, že to ubližuje mojim – našim spoločným deťom. Nebudem vŕšiť klamstvo na klamstvo, nebudem si vymýšľať a primýšľať stále nové historky len preto, aby som čím viac ľudí presvedčil o tom, že ja mám pravdu – keď viem, že to tak nie je. Tak to však robí moja exka , osoba, ktorá sa veru má za čo hanbiť, z čoho kajať, za čo si hlavou biť o múr, za čo sa báť predstúpiť pred ten najdôležitejší a najspravodlivejší Súd, za čo byť preklínaná tými, ktorým vlastným vedomím konaním ublížila a každodenne ubližuje najviac.  Kto seje zlo, zožne zlo a je vždy porazený, porazený už len tým, že sám a z vlastnej vôle zlyhal v konaní dobra, ktoré je našou povinnosťou a právom; a kto bojuje za správnu vec, nemôže byť nikdy porazený, aj keby hoci zomrel. Ale áno, už samotný boj ako taký je zlý a boj je vlastne vždy porážkou ... ale aspoň bojovať za niečo správne, spravodlivé a pravdivé, nie?
Takže popravde: nemohol som mlčať, keď sa vtedy ešte oficiálne moja manželka začala zliezať s Francúzikom – a nemlčal som, bil som na poplach ( pravda, zbytočne ). Nevera totiž je „iba“ nemorálna a nie je protizákonná, takže nikto nič neurobil – ani preto, aby ochránil deti pred rozpadom rodiny a nemorálnou osobou, hoci pred tou už by tie deti nejako chrániť asi niekto mal, aspoň podľa mňa. Ale nevera v podstate neexistuje, pretože vo chvíli nevery už loajalita tej osoby k pôvodnému partnerovi – a vlastne ani k sebe samému -  neexistuje, takže nezrádza, technicky vzaté, nikoho: ja viem, sofistika ! ). Nemlčal som, keď mi ukradla deti z domova, uniesla ich k milencovi a ukrývala sa kde-kade, ako keby jej hrozilo niečo iné, než len  hanba a pohŕdanie, morálne odsúdenie, aké si len taká osoba zaslúži. Jediné, čo potrebovala, bol čas, aby sa – povedané skoro biblickým jazykom – utvrdila vo svojich zločinoch, aby mala dosť príležitostí zmanipulovať naše spoločné deti. To sa jej postupne darí, čin absolútne ohavný a donebavolajúci, ale také veci predsa nie sú, pravda? Od roku 2008 pre ňu už nikdy nebol problém klamať pred súdmi, pred policajtmi, pred najrôznejšími orgánmi – klamať o mne, o našom živote, o sebe, o čomkoľvek. Odvtedy už pre ňu nikdy nebol problém vymýšľať si historky o domnelých problémoch medzi nami, mstiť sa za domnelé krivdy; snaha zničiť ma finančne ( lebo veď Francúzik ju za poskytnuté služby zabezpečil a keď sa jej presýtil – ako inak! – našla si na bohatom Západe prácu za veľké peniaze ) a snaha zničiť ma citovo a psychicky cez deti, cez ich manipuláciu, ich týranie, ich pretváranie na svoj škaredý, hnusný obraz, ktorý je oveľa oveľa viac obrazom Doriana Graya, než obrazom nejakej matky-hrdinky.
Musím povedať pravdu, lebo tak ma vychovali: áno, som nahnevaný, ale nahnevaný právom: rozbili mi manželstvo, ukradli a uniesli mi deti, ťahajú ma po súdoch ( lebo normálny človek predsa nemôže odsúhlasiť, že mu niečo ukradnú! ), medzitým prevychovávajú moje zlaté a milované deti ako tí najlepší nacistickí prevychovávači za vojny. Povedané pekne: nemám niekoho rád? Popravde povedané, áno, nemám niekoho rád, znova právom. Bojujem s niekým zo všetkých síl, zaťato, vytrvalo? Áno, právom a som povinný tak robiť. Mrzí ma všetko to negatívne, čo musím znášať a to, čo vyzerá ako negatívny čin, hoci ním v skutočnosti nie je? Áno, mrzí, ale s takou osobou na druhej strane sa ničomu z toho nedokážem vyhnúť. Budem takú osobu aj naďalej pranierovať, odsudzovať, vynášať na svetlo jej skutky, bojovať proti nim a proti nej, zákonnou cestou? Áno, budem. Je to moje svetonázorové, hádam až náboženské presvedčenie, moja viera. Pomôže to? Popravde, neviem, asi nie; určite však nepomôže ani opak, ani ničnerobenie, ani vzdanie sa, ústup pred týmto zlom, zatváranie očí, voľkanie si v budúcnosti, kedy sa všetko na dobré obráti.  Jedno je však isté: ona získa ešte viac času, prašivé to „víťazstvo“, či skôr len pocit víťazstva – ale to jej predsa stačí. Lebo áno, až taká je slepá, zaslepená a seba samú zaslepujúca, taká primitívna, taká krátkozraká, taká studená a taká neľudská, taká nehodná mena človek a ešte menej hodnejšia mena matka. Mnohé, čo sa od r.2008 stalo, by sa stať nemuselo, nebyť jej činov – moje reakcie boli totiž vždy iba reakciami; Newtonove zákony nepustia. S aspoň ako-tak normálnou ženou by sa malo dať nejako dohodnúť: s ňou sa ale nikdy dohodnúť na ničom rozumnom nedalo, nedalo a nedá. Žiaden kompromis, žiadne pochopenie, žiadna empatia, žiadne win-win situácie,: vždy musí byť len to, čo chce ona a tak, ako chce ona. Nikdy som nebol menej ani viac ako ona ( aspoň do r.2008 ); nikdy som nechcel viac, ako mi patrí a aby deti mali to, čo patrí im. Nikdy som neurobil nič, čo by nechcela, čo by jej škodilo, čo by ju ranilo, čo by jej ubližovalo. Ten, kto tak urobil a kto tak stále robí, bola ona a je ona sama. Najhoršie na tom je, že ubližuje vlastným deťom, našim deťom. Deti zverili mne, takže ich uniesla do zahraničia. Dovtedy ich tam spracovávala a spracováva, kým neodrapocú jej pesničku, jej slová, jej názory; kým to nebude vyzerať, že to majú v krvi. Lenže ja viem, čo také deti majú v krvi a viem, že sa veľmi mýli, fatálne mýli, je tak vedľa, ako je vedľa nakoniec kopa iných zúrivých matiek, ktoré tiež bránia dobrým otcom v bytí dobrým otcom. Večná hanba takým a nie ich  oslavovať !

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum Focusu: Smer mierne klesá, vládu by skladal ťažko

Ak by boli voľby tento mesiac, v parlamente by bolo osem strán.

KOMENTÁRE

Z islamu sa stala kolektívna neuróza (píše Michal Havran)

Ten nešťastný islam domotal Slováčikov.

SVET

Prečo vo Švédsku vidia krach multikulturalizmu

Švédsko priznáva problémy so začlenením utečencov.


Už ste čítali?