Nepožiadaš dieťa blížneho svojho – ukradnuté rodičovstvo

Autor: Erik Bogdan | 7.12.2016 o 20:14 | Karma článku: 3,00 | Prečítané:  650x

K „starým“ prikázaniam by v tejto našej modernej dobe malo – okrem iných – pribudnúť aj toto: „Nepožiadaš dieťa blížneho svojho, ani nepožiadaš dieťa spoločné.“

Pravda, znalci by mi určite povedali, že to tam už vlastne je; a majú pravdu. Podľa mňa je všetko už v tom prvom, ale to je na inú debatu. Lenže dnešnému človeku musíte povedať všetko priamo, inak sa vykrúti.

Väčšina z nás sme rodičmi. Skoro všetci rodičia – samozrejme, prirodzene - svoje deti ľúbia: silne, naveky, hlboko. To je v poriadku, tak to má byť. Mnohí však deti ľúbia majetnícky, nezdravo, egoisticky; hlavne matky. Tie si často, veľmi často, až pričasto deti prisvojujú, chápu ich ako „moje deti“, svoje deti. Zakladajú si pritom a zvýrazňujú na maximum svoju biologickú danosť, fakt, že donosiť a porodiť dieťa môžu iba ony ( zatiaľ ). Tak silno sa identifikujú s touto svojou funkciou, že strácajú prehľad o svojich iných hodnotách, vlastnostiach, funkciách. Pritom je to nanajvýš hlúpe: je to, akoby ste odmeňovali niekoho vysokého za to, že narástol vysoký. Absurdné.

Odhliadnuc od tejto biologickej výlučnosti však následná starostlivosť o deti môže byť a je celkom dobre zvládnuteľná – a zvládaná – (aj) otcami, mužmi – a to prakticky bez obmedzenia. Kojenie je síce dôležité, ale v najhoršom prípade sa dá nahradiť sunarom. Dá sa teda povedať, že okrem faktu biológie, ktorý je raz daný, sú rodičia rovnocenní. Neobstojí ani chabý argument, že práve a/alebo jedine žena je v prevažnej miere tá, kto sa o deti stará, že sa obetuje, zostáva na rodičovskej dovolenke atď.. Dobre vieme a je preukázané, že zostávanie žien na rodičovskej dovolenke má skôr ekonomické, než biologické alebo výchovné dôvody. Okrem nich rodičovskú dovolenku mnohé ženy využívajú ako obdobie oddychu od práce, z taktických dôvodov ( nedarí sa v práci, zlý šéf apod. ), resp. a hlavne zo strategických dôvodov – pre prípad rozpadu vzťahu. Pravda, tento dôvod si nechávajú iba pre seba. „To ja, iba ja som sa starala o deti, nie on !“ Hoci to, samozrejme, vôbec nie je pravda a skutočnosť je zostavená celkom inak.

Pri rozpade vzťahu teda nastupuje u mnohých tzv. matiek psychologicko-citový amok, orientovaný na hromadenie všetkého pre seba, zosilnený nezhodami vo vzťahu. Pudy, v tomto prípade a situácii podľa mňa najhlbšie a najprimitívnejšie, vystupujú na povrch: sú to moje deti! Iba moje! Nedokážu pochopiť, chápať myšlienku a fakt, že otec deti ľúbi rovnako, že po nich túži rovnako; že otec je bytosťou s rovnakými pocitmi a bytosťou, ktorú je nutné rešpektovať rovnako ako seba. Takže, naopak ( či práve preto? ), dochádza zo strany tzv. matiek k únosom detí, privlastneniu si spoločných detí, sprostej a brutálnej uzurpácii, hnusnej krádeži, hanebnej lúpeži, podlosti najhrubšieho zrna. Miestom pobytu sa po únose stáva prakticky iba niekoľko druhov miest: bydlisko nového „priateľa“ ( k tomu sa ešte vrátim ); bydlisko nejakej priateľky; bydlisko rodičov; nejaký útulok pre matky s deťmi. Niektoré vysťahujú, či nechajú vysťahovať rovno otca detí.

Vo všetkých prípadoch sa však únosom detí výrazne obmedzí možnosť otca byť so svojimi, so spoločnými deťmi; možnosť vychovávať ich, starať sa o ne. Cieľ je zrejmý: dosiahnuť odcudzenie detí od otca; spôsobiť otcovi psychickú a citovú ujmu ( ako pomstu a odplatu za domnelé príkoria ); cieľom je dokonca deti manipulovať a zmanipulovať a nakoniec ich tak získať do svojej výlučnej opatery. Čas urobí svoju prácu. Manipulácia tiež urobí svoju prácu. Nečinnosť súdov, sociálky, štátu urobia svoju prácu. Izolácia detí, vymývanie mozgov, očierňovanie, benevolencia, atrakcie, budovanie mýtu „dobrej mamy“, to všetko urobí svoju prácu. Hnusnú a odpornú prácu! No a súdy a štát následne, svojím pravdaže dobre podloženým rozhodnutím, posudkami a vyjadreniami chudák zmanipulovaných detí, sociálky v konflikte záujmov a znalcov, ktorí si nevidia ďalej od nosa nakoniec aj oficiálne potvrdia a zlegalizujú faktický zločin únosu, krádeže, lúpeže, spáchanú na spoločných deťoch dvoch – teoreticky – rovných občanov a rodičov. Okrem striedavej starostlivosti v hocijakom pomere nevidím žiadnu inú možnosť, ako túto situáciu riešiť kompromisným spôsobom. Ako sa totiž hovorí, ak sú trochu (ne)spokojní všetci, asi sa dosiahlo správne riešenie.

Ale vrátim sa k svojmu „Nepožiadaš ...“ Platí to najmä pre tzv. matky; ale aj pre mnohých iných. Náročky píšem tzv. matky - lebo osoba ženského pohlavia, ktorá je zhodou okolností rodičom dieťaťa, nemá morálne právo sa nazývať matkou, ak dieťa či deti uniesla. Takáto osoba je hlboko pod úrovňou pojmu „občan“ a ten je zase hlboko pod úrovňou pojmu „človek“. Tí, ktorí ma poznajú osobne, vedia, ako také osoby nazývam; ale výraz si zvoľte sami, ak chcete. Tzv. matka nemá absolútne žiadne morálne a v podstate ani faktické právo deti premiestniť, vôbec si deti nejako nárokovať a privlastňovať. Samozrejme, to isté platí aj o otcovi.

Dieťa má absolútne nedotknuteľné právo na starostlivosť oboch rodičov – to je základné stanovisko a základná pozícia, od ktorej neustúpim a od ktorej by nemal ustúpiť nikto, žiaden rodič a štát už vôbec nie. Dieťa je ľudská bytosť; ako taká má plné ľudské, občianske a ústavné práva. Kvôli svojej bezbrannosti a zraniteľnosti, ale napríklad i ovplyniteľnosti je nevyhnutné tieto jeho práva chrániť, a to aj proti zlovôli jedného z rodičov – v tomto prípade tzv. rodiča. Je potrebné dieťa chrániť špeciálne v takomto prípade, keď jeden z rodičov zneužije situáciu dieťaťa. Osobne si myslím, že to svedčí o rodičovskej a ľudskej neschopnosti a je dobrým znakom kontroindikácie zverenia tomuto rodičovi.

Nariadenie striedavej starostlivosti v pomere 50:50 alebo v inom pomere podľa situácie, podľa prípadnej dohody rodičov musí prebehnúť čím skôr, podľa môjho názoru najneskôr do jedného mesiaca od rozpadu vzťahu a od oddelenia dieťaťa od druhého rodiča; ideálne do dvoch týždňov. Až po súdom kontrolovanom výkone tohto nariadenia, prípadne s použitím sankcií a po ubehnutí povedzme niekoľkých mesiacov, stabilizácii situácie oboch rodičov atď. je nevyhnutné pristúpiť k samotnému a trvalejšiemu rozhodnutí o starostlivosti. Za takýchto podmienok nevidím dôvod, pre ktorý by nebolo možné striedavú starostlivosť – ak sa ukázala funkčná – rozšíriť aj na ďalšie obdobie. Nevidím dôvod, prečo by rozhodnutie o nejakej forme starostlivosti nemohli byť prehodnotené znova po pol roku, či roku fungovania. nevidím dôvod, prečo by sa výlučné zverenie nemohlo zmeniť na striedavku a/alebo na zverenie druhému rodičovi.

Bohužiaľ, sme obklopení hlupákmi a lenivcami. Často sme v rukách nie dostatočne morálnych, či doslova nemorálnych, laxných, sexistických, omylných, genderovo a inak ( napríklad vlastným životom, vlastnými skúsenosťami atď. ) ovplyvnených ľudí. Ešte častejšie sedia na rozhodujúcich pozíciách osoby, bez pojmu o správnosti, spravodlivosti, rovnosti, zákone, ľudských a občianskych právach. Budú vás jednoducho odbíjať dovtedy, kým to nevzdáte. Pravdaže, boh mi pomáhaj, sami sme tiež všelijakí; nikto nie je bez chyby. Jediné, čo však určite môžeme, mali by sme, ba máme povinnosť urobiť a robiť, aj za týchto podmienok, je vyhnúť sa vine – ale nie tým, že ju poprieme, ale tým, že neurobíme nič, za čo by sme sa mohli/mali cítiť vinní.

Ak ste otec, väčšinou ste po rozpade vzťahu iba bezbrannou obeťou nahnevanej, ohrdnutej, pomstychtivej, novo-zaľúbenej, v každom prípade uzurpátorskej osoby, tzv. matky vašich spoločných detí. A tá nielen, že vám ukradne ( požiada ) deti, ale veľmi často vás okamžite oberie aj o celý majetok, nechá vymerať likvidačné výživné, prípadne vás vysťahuje z bytu/domu. Kašle na to, že musíte ekonomicky začínať odznova, kúpiť si všetko odznova, platiť všetko sám, žiť príliš luxusne, totiž ako jediný člen domácnosti, bez výhod synergie zdieľania domácnosti viacerými. Kašle na to, že trpíte, lebo nemôžete byť s vlastnými deťmi, hrať sa s nimi, učiť ich, vychovávať ich, viesť ich životom, budovať ich osobnosti. Požiada ich, len a výlučne len pre seba – a z jej pohľadu je to iba rečnícka otázka. Nepýta sa, len berie. Koľko otcov prišlo jedného dňa domov z práce, kde zarábali peniaze pre celú rodinu, a našli prázdny byt ?! Príliš veľa! Kto im dal právo to urobiť? Akým právom sa vôbec odvažujú to urobiť? Akými výmyslami a klamstvami, racionalizáciami a znižovaním kognitívnej disonancie sa pokúšajú to zdôvodniť, ospravedlniť, obkecať? A na druhej strane: čo s tými, kto im uverí – kde majú oči? Kde majú svedomie a zdravý rozum? Zločin je predsa zjavný; vina očividná!

Ešte horšie je, keď sa nový partner tejto tzv. matky tiež pripojí k jej cieľom, k jej ťaženiu, keď preberie jej spôsoby a taktiku: keď chce zaujať miesto vlastného otca detí ( zdieľané šialenstvo ). Hovorím vám: každý takýto nový partner je morálne povinný toto miesto nezaujímať, nežiadať ho, netlačiť sa naň a naopak, je povinný trvať na tom, aby sa deti s ich otcom vídali čo najviac a najčastejšie, na najdlhšie, ako je to len možné. Nakoniec, aký je to človek, ktorý bráni deťom byť s ich otcom? Ako taká osoba môže skutočne chápať, skutočne zdieľať a skutočne dávať úprimnú, nezištnú, skutočnú lásku ? Ako zostávať vo vzťahu s takou osobou? A nie je štatisticky dokázané, že tieto druhé vzťahy nemajú dlhé trvanie? Čím to asi bude?

Nie! Každý z nás, rodičov má nedotknuteľné právo a nedotknutenú povinnosť starať sa o svoje deti. Nikto, ani druhý rodič, nemá absolútne žiadne právo nás o toto právo i povinnosť nejako oberať, ukracovať z neho. Štát už vôbec nie. Noví partneri ( aj vo vlastnom záujme ) tiež nie.

Zvykli sme si vykladať a krútiť písané zákony, aby nám vyhovovali: našim chybám, našej mäkkosti, pohodlnosti, takzvanej sivej zóne. Zvykli sme si znižovať latku, nedotknuteľnú latku božích zákonov, ktoré sú jednoduché ale predsa dokonalé. Zvykli sme si dávať rôzne mená, označenia, ktoré nás majú vymaniť z povinnosti a z práva, ktoré nad nami visí ako obloha, ako slnko, ako svet. Jediné meno, ktoré sme však povinní mať a každý deň dosahovať, zasluhovať si, je meno človek. Človek je stvorenie a bytosť, ktorá žije podľa najprísnejších, najťažších zákonov a stále dokazuje, že to dokáže, že zostáva ľudským, že je vždy lepšou verziou seba – alebo sa o to úprimne a reálne snaží. A teraz mi povedzte: kam do tohto konceptu vložiť únos vlastných, spoločných detí?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Krajcer: Najväčšiu podporu v koalícii má Rezník, zaujímavá je kandidatúra Ruttkaya

Exminister kultúry pre SME hovorí, že aj koaliční poslanci ho presviedčali, aby kandidoval.

ŠPORT

Pálffy kritizoval Lintnera, ten okamžite reagoval

Ďalší spor v slovenskom hokeji?

ŠPORT

Čo sa deje v hokeji? Je to divadlo, vinníkmi sme všetci, tvrdí Graňák

Hráčov NHL mohla odradiť zlá skúsenosť.


Už ste čítali?